Selfie kult – Ja, Ja, Ja – neurotické uspokojenia našej selfie generácie

Julian Rose
Waking Times
Překlad: redakce Na Severu.org
23.července 2019
Obrázek © Global Village Space

 

My ľudia sme naozaj zvláštne tvory. Koľko zákutí je v našej náture, koľko zafarbení je v našich pocitoch, koľkých ciest odvíjaných je v naších predstavách. Ale predsa je nutná otázka: ak sme sa stali sústavným centrom našej vlastnej fascinácie, berieme si niečo z toho na cestu ďalej ako poznanie?

Človek by to mohol predpokladať, súdiac podľa rozmerov, ktorým sa novodobý selfie kult rozšíril po svete a v tomto okamihu našej evolúcie. Pokúša ma podotknúť ‘devolúcie’, ale smerovanie naspäť by aspoň značilo šancu sa prepojiť s niečím skutočne hmatateľným, dokonca pozemským – zatiaľ čo život vo virtuálnej realite s vlastnou fotografiou okolo ktorej sa všetko točí – mi zrovna nepridáva na pocite obdivu pre ľudskú rasu.

Tento kult sebaobdivu zašiel však príliš ďaleko a tak sa objavujú nové správy o ľuďoch, ktorý sa snažia odfotiť sa čoraz v nebezpečnejších situáciách a snažia sa získať tak perfektnú selfie fotku!

Ak by som chcel zaujať bezstarostný pohľad na toto všetko, mohol by som si povedať, oukej, iste všetci potrebujeme nejaké to vzrúšo, nechaj to plávať – nechaj nech sa ľudia vyblbnú s tými ich kamerami aj na paličkách; veď okrem zopár krajných prípadov je to len neškodná zábava, tak čo ?

Bolo by to jednoduché ak by sme opomenuli fakt, že celá záležitosť nám hovorí aj čosi viac, o čom je táto horúčka v tejto chvíli. Hovorí o čomsi vcelku hlbokom, o povrchnej a neutíchajúcej posadnutosti samým sebou. Také ego nafukovanie ako taký šport, ktorý v súčasnosti dosiahol stavu pandémie.

Možno je to reakcia na pocity osamotenosti a bezvýznamnosti vo svete, ktorý sa javí ľahostajným k osudu jednotlivca? Možno je to túžba stať sa viditeľným vo veku hyper nafúknutých reklám o úžasných hviezdach na javiskách, obrazovkách a sociálných sieťach. Paleta sebadôležitosti, ktorá beží od Tv šéfa a porno hviezdy až k politickému pózerovi?

Nech už je jej príčinou čokoľvek, jej všadeprítomná povaha je nepopierateľná a tak ešte priložila k techno bagáži turistovho arzenálu 21 storočia zdanlivo nepostrádateľných smart vecičiek. Ak jeden neškúli na obrazovku svojho smart telefónu kým kráča cez krajinu, tak jeden pózuje do kamery s krajinou v pozadí a s nahraným úsmevom. Zatiaľ čo subliminálna výmena s prírodou, zdrojom všetkých našich hlbokých a praktických potrieb je prehliadaná. Ostáva vytesnenou s výnimkou tvoriacu pozadie k márnivosti.

A tu leží náznak tohto postihnutia. Svet moderného života sa stal virtuálnou formou existencie, takou ktorá odcudzila ľudské bytosti od ich koreňov. Schopnosť nájsť hlbšie ocenenie pre krásu, ticho a vlastnú silu krajiny bola potlačená elektrickým smogom sebauspokojujúcich kratochvíľ; ich celková suma sa stala skutočnou bariérou zabraňujúcou prejavu skutočných inštinktov, hlbších vnemov, naozajstného života a naplňujúcich  skúseností.

Toto nie je dobrý stav vecí, pretože potrebujeme, aby takéto kvality boli na našom zreteli v každodennom živote a vyvažovali nás v každom okamžiku. Nájsť v sebe odvahu a predstavu ideálu, k tomu potrebujeme oslobodiť svoju myseľ od všadeprítomného klamu a našich (vlastných) pokrútených právd.

Tí, ktorý cítia potrebu sa obklopovať stimulantmi vyživujúcimi ich povrchové Ja sa nemôžu vzoprieť  otroctvu mocnárov. Nemôžu sa vzoprieť nebyť figúrkou   dôkladne naplánovaných predajných akcií, ktoré v nich vyvolávajú pocit, že musia mať to najnovšie a najmodernejšie, najesenciálnejší doplnok na dosah. Je to závislosť, ktorá zahŕňa nekritické prijímanie  všetkého, čo sa objavuje v širokosledovaných televíziach , denníkoch, bohato vyzdobených časopisoch a všetkých komunikačných kanáloch, ktoré vytvárajú mantinely zámerného blokovania vedomia s vizuálnymi a vytlačenými správami 24/7.

Odtiaľto je len malý krok k prijatiu života v ‘Smart City’. Život, kde elektromagnetické mikrovlny sú zároveň vzduchom, ktorý dýchame. A bez možnosti si vybrať. Miesto, kde ‘neustále monitorovaný’ a ‘monitorovanie’ tvoria rámec okolo hlavných aktivít dňa a bezpochyby aj noci. Miesto navrhnuté a vybudované pre technologických adiktov, dalo by sa predpokladať. Ale v skutočnosti jeden zlovestný vezenský tábor k nastoleniu cyborgian programu ovládnutia.

Je to miesto kde už nebudú veľké stromy, pretože zabraňujú šíreniu 5G signálov, ktoré sú ovládacím motorom všetkého, čo sa stane v tomto vyprahlom svete betónu, skla a mikrovlnného žiarenia. Beda tomu kto by mal stratiť svoj osobný čip, ktorý umožní prístup k všetkému potrebnému zahŕňajúc samoriadiace autonómne auto a schopnosť odomknúť si dvere do domu. Ak by si mal stratiť svoj čip v budúcom smart city, tak len povolenie Veľkého Brata ti umožní dostať sa späť k sebe domov a k svojej chladničke.

‘Internet všetkého’, ktorý sa stane techno centrom v 5G Smart City, bude zábezpekou, aby ľudia nemohli jednať inak, len v súlade s autoritou centralizovaného počítača.

Orwellovská fantázia? Nie úplne, skôr realita v prvých štádiách.

Ale toto všetko bude, predpokladám zdrojom zimomriavok pre všetkých tých, ktorý prijmú takýto osud, byť ovládaný niekým iným ako sami sebou. Budú taký, ktorý nájdu takúto techno-psychotickú existenciu priamym rozšírením ich fascinácie so všetkým tým, čo nájdeme pod pojmom ‘povrchným’. A to nás privádza naokolo a naspäť ku stúpencom narcisistických selfies, ktorý cestujú po svete vybavený rozťahovacím statívom a fotiaci sami seba proti exotickému pozadiu alebo slávnych dielach architektúry ako keby to boli len prázdne kulisy pre divadlo. Čo robiť; veď pre selfie fotiča jediná vec, na ktorej záleží, je on sám.

Je to pozoruhodne zvodný rys, ktorý vedie k podrobeniu ľudského ducha a duše. Majstrovským ťahom je fakt, že sa to javí byť úplne normálnym.

Naopak sú tie zriedkavé typy ľudí, ktorý majú silné gény a rezistentné imúnne systémy. Títo nikdy neopustili prírodu a nevymenili ju za vyprahnutú virtuálnu 5G napojenú smartkrajinu. Sú to oni, ktorý udržovali pochodeň spravodlivosti a pravdy a ich počty narástli napriek silnejúcej dystópii okolo nich. Udržali si kolektívne meno ‘ľudstvo’ a zohrievajúce pocity, ktoré podopierajú toto meno – stav, ktorý voláme ‘človek’. A ako tak plynul čas, vrátili sa postarať sa o zdravie planéty, ktorá ich vyživovala a zachrániť aj tých, ktorý sa topia v narcisisticko elektro-magnetickej brynde, ktorú si naivne zvolili. Vypočuli volania o záchranu týchto uveznencov – nájsť cestu von s ich priemerného a sebauvaleného otravujúceho vezenia.

Bolo to len nevykúpiteľné selfie, ktoré to nedotiahlo k skutočnému životu. Zvyšok zažil neuveriteľné rozkvitnutie vnútra o ktorom netušili, že existuje.

Ako úspešne bolo toto nesebecké ja udržované pod zámkou rozptýleniami a klamom teraz už nefunkčných bezduchých smartkrajín včerajška. Ako už bolo poznamenané niekoľko krát počas vekov, jediné skutočné učenie je učenie skúsenosťou.

O autorovi: Julian Rose je aktivista, ktorý v rokoch 1987 a 1989 viedol kampaň, ktorá zabránila zákazu predaja nepasterizovaného mlieka v UK; taktiež kampaň proti používaniu GMO, ktorá viedla k celonárodnému zákazu geneticky modifikovaných semien v Polsku v roku 2006. Julian v tomto čase usiluje o zastavenie 5G bezdrátových sietí. Je autorom kníh Changing Course for Life and In Defence of Life.


Související články:

 

SOTT archiv: The cult of the selfie: Me, Me, Me – the neurotic satisfactions of the selfie generation

image_pdfimage_print

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.