Etika a základné hodnoty v časoch Covid-19

Luke Baier
Sott.net
Preklad: NaSeveru.org
14. mája 2020

 

Pokiaľ ide o tzv. krízu okolo koronavírusu, zdá sa, že každý hovorí o číslach. Že vírus nie je veľmi horší ako chrípka? Ak áno, prečo sme nemali počas chrípkovej sezóny karanténu? A aj v prípade, keď je Covid-19 horší – nie sú opatrenia na uzavretie spoločnosti v skutočnosti zabíjaním viac ľudí, ako samotným vírusom?

Aj keď sú to platné a dôležité argumenty, jednako len prebiehajú na zjednodušujúcom utilitárnom chápaní etiky: je to všetko o výpočte najlepšieho výsledku, počítaní mŕtvych, maximalizovaní blaha ľudstva vážením jednej veci (vírusu) proti inej (opatrenia). Spor sa týka iba premenných.

Ale myslím si, že väčšina z nás, ktorí sú kritickí voči súčasnému šialenstvu, cítia v našich kostiach, že tu je niečo hlboko znepokojujúce a s číslami to nemá nič spoločné.

Predpokladajme, že tento vírus by bol skutočne smrteľným zabijakom a mohli by sme očakávať, že zabije povedzme 10% populácie v každej krajine. Prijali by ste teda súčasné opatrenia? Bolo by pre vás v poriadku, aby štát odňal vašu slobodu a zodpovednosť za správne rozhodovanie vo vašom živote? Chcete navštíviť svojho priateľa v ťažkostiach, objať svojho otca, navštevovať kostol alebo predať svoje výrobky a služby tým, ktorí ich stále chcú kúpiť?

A čo viac, nemali by ste byť schopní rozhodnúť sa, či chcete riskovať návštevu svojich krehkých rodičov, ak napríklad nemáte príznaky, pretože táto hlboká starostlivosť prevažuje nad rizikom prenosu vírusu? Nemali by sa starší ľudia sami rozhodovať, či sa chcú maznať so svojich vnúčatami? Alebo nemali ste byť tým, kto sa rozhodne, či sa stretnete s niektorými priateľmi, aby ste urobili nejakú hudbu, pričom by ste zvážili riziko smrti a to, čo robí život v prvom rade životom?

Ak vaša odpoveď na niektorú z týchto otázok je nie, tak to máte problém. Pretože v dnešnom svete sa zdá, že nám chýba poznanie, ktorým by sme podopreli náš intuitívny pocit, že niektoré veci by nikdy nemali byť zakázané, niektoré slobody nikdy oklieštené a niektoré veci nikdy diktované štátom. Ak povieme, že chceme navštevovať cirkev alebo objať našich rodičov, alebo navštíviť priateľa, ktorý nás potrebuje a niekto odpovie, že by to tých ľudí mohlo zabiť a určite, že vyhnúť sa smrti je dôležitejšie ako objať svojho otca, čo máme povedať? Zanecháva nás to nemých. Trochu vidíme pointu, ale potom zase, vlastne nie.

Nestačí ale poukazovať na ústavu. Ak nechápeme, prečo je niečo v prvom rade v ústave a nevieme ju brániť, aj keby len sami za seba, prečo by sa mal niekto obťažovať? Ľudia iba zdôraznia, že záchrana životov je dôležitejšia ako nejaký drobný právny argument.

Urobme teda úkrok späť a objasnime si pár vecí o filozofickom pozadí našich západných ústav a o tom, ako to súvisí s koronavírusovými opatreniami.

 

Vyššie a nižšie pôžitky
John Stuart Mill

Ako som už spomenul, z pohľadu hľadiska skalných zástancov úžitkovosti, ako to napríklad obhajoval Jeremy Bentham na konci 18. storočia, všetko, čo musíte urobiť je pozrieť sa na najväčšie šťastie najväčšieho počtu ľudí, aby ste sa rozhodli o akýchkoľvek daných krokoch. Preto počítate mŕtvych, meriate ekonomické následky a tak ďalej. Táto celá myšlienka sa však rozsype do veľaznámych etických a metafyzických problémov hneď, keď sa pýtate na definíciu „šťastia“ alebo „pohody“.

Prevýši jedna smrť tisíce ľudí bez práce? Ako zmerať negatívnu hodnotu smrti z hľadiska „šťastia“? Predĺženie života o jeden rok pre starého muža oproti 10 ľuďom, ktorím je zabránená účasť na bohoslužbách na rok? Dve rodiny zničené uzavretím verzus jeden mŕtvy starejší? Je zrejmé, že nás to nikam nedostane. Neexistuje žiadny spôsob, ako si položiť ťažkú otázku: čo je to šťastie?

Dokonca aj John Stuart Mill, ktorý sa všeobecne považuje za utilitárneho mysliteľa, bol príliš chytrý na to, aby upadol do čistej „maximalizácie potešenia“ doktríny svojho mentora Benthama a upravil ju natoľko, že už nemá čo robiť s Benthamovým zjednodušujúcim vzorcom. Mill napísal:

Ak sa ma pýtajú, čo myslím tým rozdielom o kvalite pôžitkov alebo čo robí jedno potešenie cennejšie ako nejaké iné, čiste ako potešenie s výnimkou, že je väčšieho množstva, existuje len jedna možná odpoveď.

Ak je jeden z týchto dvoch pôžitkov, pre tých ktorí sú s nimi kompetentne oboznámení, umiestnený tak vysoko nad druhým, že ho uprednostnia, aj keď s vedomím, že sa na ňom budú zúčastňovať s väčšou nespokojnosťou a nezavrhli by ho za žiadne množstvo ďalšieho iného potešenia, ktoré ich povaha je schopná, sme oprávnení pripisovať preferovanému pôžitku nadradenosť kvality, ktorá prevažuje nad kvantitou, ktorá ho v porovnaní robí menej významným.

Takže pre Milla existujú vyššie a nižšie potešenia a vyššie potešenia sú preferované, aj keď môžu viesť k nepohodliu. To znamená, že vyššie formy potešenia môžu prinášať riziká (a často aj prinášajú). Hrdinstvo je extrémnym príkladom, keď môžete zomrieť pri činnosti, ktorá vám poskytuje najvyššiu formu potešenia. Všetci však vieme z nášho každodenného života, ako sú potešenia vyššej povahy riskantné a stále stojí za to ich realizovať – od výziev na horskom bicykli po riskovanie života pre druhých.

Pomyslite na starú krehkú babičku. Mohla len požiadať, aby bola pripútaná k posteli a dostala injekciu morfínu – skutočne veľmi príjemné! Ale len málo babičiek by to vyžadovalo a určite to ani nepodporujeme, pretože uznávame rozdiel medzi nižšími a vyššími radosťami, o ktorých Mill hovoril. Namiesto toho povzbudzujeme babičku, aby sama chodila do supermarketu, aj keď existuje vysoké riziko jej pádu a úmrtia.

Alebo chytenie takej chrípky a umieranie. Alebo šírenie chrípky a zabíjanie ostatných. Alebo zomieranie na nachladnutie. Podporujeme to, pretože vieme, že byť čo naj autonomnejší poskytuje babičke vyššiu formu potešenia ako vegetácia s morfínom v posteli.

blank
Vplyv Immanuela Kanta na západné myslenie a právo bol obrovský

Môžeme však objektívne rozlíšiť medzi vyšším a nižším pôžitkom? Immanuel Kant zdôraznil, že autonómia vôle je tu kľúčovým prvkom: ak konáme slobodne na základe pochopenia našej mysle, na rozdiel od jednania vychádzajúceho z bežných impulzov prichádzajúcich zvonku a túžob, potom môžeme konať morálne.

Vedie to, ak chcete, k vyššej forme potešenia. A to je určite v súlade so zdravým rozumom: napríklad málokto by popieral, že získanie potešenia jedením koláča po celý deň je nižšia forma potešenia, ako obetovanie svojho pohodlia v prospech iných, pretože ste hlboko pochopili, že je to správna vec.

Navyše Kant veril, že existujú abstraktné zákony, ktorými sa riadi morálny život, a že tieto princípy sú dostupné nášmu porozumeniu, ktoré potom, pretože ich uznávame ako pravdivé, pôsobia ako sila proti našim impulzom a túžbám. To vedie k Millovým „vyšším pôžitkom“.

Ale ak si uvedomíme, ako musíme, že tieto morálne činy sú v protichode s našimi nižšími pohnútkami a impulzmi – vrátane sebazáchovy a hľadania útechy -, musíme dospieť k záveru, že vyhýbanie sa riziku a dokonca vyhýbanie sa smrti nikdy nemôže byť najdôležitejšia hodnota. Povýšenie vyhýbania sa smrti na najvyššiu hodnotu odráža ochudobnený svetonázor, ktorý popiera samotnú možnosť Kantovho „sveta mysle“ prekonať a obohatiť fyzický svet.

Pre Kanta je naša schopnosť uvažovania a rozumného chápania morálnych zákonov a tak ovplyvňovania prírodného sveta to, čo z nás robí človeka – a to, čo nám umožňuje pôsobiť v inom svete, vo svete mysle, za hranicami povrchového sveta. Je to táto myšlienka, ktorá vedie k nášmu konceptu ľudskej dôstojnosti a k nescudziteľnej hodnote ľudskej bytosti.

 

Hodnota ľudskej bytosti

Kant je preslávený svojím odporučením:

Takže konajte pri zaobchádzaní s ľuďmi tak, či už vo vzťahu ku svojej vlastnej osobe alebo s inou osobou, nikdy iba ako s prostriedkom ale vždy v rovnakom čase aj koncom.

Toto sa nemusí nevyhnutne chápať ako praktické pravidlo, ktorým sa riadia naše každodenné rozhodnutia. Je to skôr dôležité filozofické hľadisko: s ľuďmi by sa nikdy nemalo zaobchádzať ako s obyčajnými objektmi, iba ako s nástrojmi na dosiahnutie určitého cieľa a to z jednoduchého dôvodu, že nie sú objektmi. Sú to suverénne subjekty, schopné rozumu a pochopenia a schopné morálnych činov založených na porozumení.

Preto podľa slov zosnulého konzervatívneho filozofa a učenca Kanta, Rogera Scrutona by sme mali vždy vidieť ako „jeden k jednému“ s inými ľudskými bytosťami. Naše vnímanie a vzťah s ostatnými by mali byť predmetom subjekt k subjektu.

Často prijímame, že každá ľudská bytosť má vnútornú hodnotu ako samozrejmosť, aj keď by sme to naozaj nemali, najmä vo svetle určitých trendových teórií, ktoré vyhlasujú, že sme iba deterministické stroje bez akejkoľvek slobodnej vôle, vedené sebeckými génmi. Je zrejmé, že takéto stroje nemajú vlastnú hodnotu ani práva – pretože nemajú zodpovednosť. Naše filozofické a právne tradície sú preto založené na chápaní ľudí ako slobodných a zodpovedných bytostí – autonómnych morálnych zmocnencov v Kantovej terminológii.

Ľuďom nepripisujeme vnútornú hodnotu, pretože „každý človek je v srdci dobrý“. Vieme, že to nie je pravda. Je to preto, že každý človek je zodpovedný za svoje činy a preto má potenciál konať eticky na základe porozumenia. Alebo aj nie: ľudia sa skazia a často tak veľkolepo. Ale keďže existuje vždy možnosť vykúpenia, vždy možnosť dôkladnejšie a pravdivejšie pochopiť zákony, ktorými sa riadi morálka, tak malá, ako je táto možnosť, existuje vždy hodnota ľudského života (okrem skutočnosti, že je často ťažké povedať dobré od zlého).

Inštinktívne uznávame túto posvätnosť slobodnej morálnej pôsobnosti. Napríklad sa môžeme a musíme zaoberať zločincami. Vieme však, že tu sú obmedzenia: vážime si riadny proces, aj keď by mohlo byť efektívnejšie bojovať proti kriminalite tým, že každého porazíme pri každom menšom priestupku. Alebo ešte horšie, predstavte si, že by sme mohli vyvinúť nejakú technológiu, ktorá „preprogramuje“ každú myseľ tak, aby každý cítil hroznú bolesť, keď pomyslí na spáchanie trestného činu.

Prajete si, aby bola taká vec použitá? Dúfam, že nie. Toto je materiál do dystopických filmov a všetky sú určené ako varovania pred totalitnými spoločnosťami, ktoré využívajú výhovorku „záchrany životov“ na hrubé porušovanie našich najhlbších hodnôt, ako je autonómia mysle, čím sa stráca všetka legitimita. Zločinec, ktorého myseľ je umelo nútená zdržať sa zločineckých myšlienok, nejedná na základe pochopenia zákonov, ktorými sa riadi „svet mysle“.

V skutočnosti by sme zločinca pripravili o akýkoľvek spôsob vykúpenia, aby k tomuto pochopeniu dospel sám. Takáto technológia meniaca myseľ by bola monštróznou, bez ohľadu na to, koľko životov by to zachránilo.

Vidíme teda, že morálna autonómia a myšlienka, že každý má hodnotu, sú spojené. Práva, ktoré nám poskytujú naše ústavy, ako aj naše ľudské práva, sú založené na našej vnútornej hodnote ako ľudských bytostí, ktorá je vyjadrením slobody a zodpovednosti: autonómna morálna pôsobnosť. Niet preto divu, že práva slobody sú v našich ústavách tak zvýraznené.

Práva na slobodu však majú praktické a právne obmedzenia – a to z dobrých dôvodov. Nemôžete robiť, čo sa vám zapáči bez právnych následkov. Ale nikdy nemôžete prísť o svoju vnútornú hodnotu, ktorá je založená na vašej autonómii ako morálnej bytosti. Všetky ostatné práva sú odvodené z tejto základnej myšlienky. Ak sa vzdáte tohto kľúčového konceptu, stratíte opodstatnenie pre všetky ostatné práva, a preto opodstatnenie na ich ochranu. Zahŕňa to právo na život.

Netreba dodávať, že takýto smer uvažovania, propagovaný osvieteneckými mysliteľmi, ktorí hľadali racionálnu obranu vnútornej hodnoty ľudskej bytosti bez „lacného“ použitia biblie, je hlavnou líniou intelektuálnej obrany, ktorú máme proti moderným formám štátnej tyranie. Koniec koncov, Orwellovská diktatúra alebo Huxleyho kniha, Konec Civilizace by nás mohli udržiavať v bezpečí a dobre nasýtených, uväznených v našich domovoch a závislích na morfíne ako je chudobná babička (alebo, ak vám neunikla pointa, karanténa v našich domovov závislých na Netflixe, video hrách a porne).

Ale podľa Kanta a liberálnych mysliteľov uznávame, že ak sme zbavení autonómie ako morálni činitelia, sme zbavení našej vlastnej hodnoty ako ľudských bytostí, a preto strácame všetky svoje práva – dokonca aj naše právo na život. Týmto pádom sú všetky opatrenia „pre našu bezpečnosť“ zbytočné a pokrytecké.

Toto je tiež hlbší (kantiansky) dôvod, prečo je mučenie vo väčšine civilizovaných krajín prísne zakázané. Ak napríklad niekoho mučíme, aby sa „zachránili životy“, okamžite zničíme samotný dôvod, prečo by sa tieto životy mali v prvom rade zachrániť. Prečo niekoho zachrániť, ak nebudeme predpokladať, že každý život má vnútornú hodnotu založenú na morálnej autorite? A ak to predpokladáme, ako by sme mohli mučením zničiť niekoho ducha, jeho samotnú slobodu mysle, jeho samotnú podstatu ako morálneho činiteľa, hoci by mohol byť „zločincom“?

Zatiaľ čo niektoré z týchto argumentov môžu byť pre niektorých ťažké prehltnúť, domnievam sa, že by už malo byť jasné, že „každý život sa počíta!“ je absurdné vyhlásenie. Mali by sme radšej povedať, že „dôstojnosť každého človeka sa počíta“ alebo „každý život sa počíta z toho dôvodu, že patrí k suverénnemu subjektu a nie iba k predmetu nejakej agendy“.

Čo samozrejme vedie k otázke: ak štát zaobchádza s celou populáciou iba ako s potenciálnymi šíriteľmi vírusov, odstráni našu dôstojnosť ako zodpovedných morálnych agentov a zbaví nás niektorých najzákladnejších spôsobov, ako vyjadriť túto autonómiu, skutočne vyjadriť naše chápanie morálneho sveta, napríklad prejavujúc lásku k blízkym a priateľom aj keď existuje nebezpečenstvo, nestráca štát všetko zdôvodnenie, že konal v mene dobra?

Celkovo si myslím, že dôvodom, prečo súčasné šialenstvo spôsobuje, že je nám také nepríjemné, nie je primárne to, že čísla Covidu-19 nemajú hlavu a pätu. Je to preto, že sa s nami zaobchádza ako s diaľkovo ovládanými idiotmi, zredukovanými na bezcenné vrecia mäsa bez morálnej kapacity, ako s obyčajnými strojmi, ktoré šíria vírusy, ktorým treba povedať, čo majú robiť a od ktorých sa očakáva, že sa vzdajú jadra toho, čo robí život hodným života. Je to vojna, ktorá sa koná v oblasti Kantovho „sveta mysle a rozumu“ – proti nám. A to je oveľa horšie ako smrť.

 

Ústavné otázky
Covid-19, zamyslenie nad ústavnými zákony v súvislosti zo súčasnou situáciou
Po deviatich mesiacoch konzultácií rada schválila nemeckú ústavu v roku 1949

Filozofické pozadie, ktoré som práve uviedol poúča o našom chápaní ústavného práva, hoci to často nemôžeme vyjadriť slovami. Z tohto dôvodu dúfam, že niektoré z našich najvyšších súdov poskytnú osobám zodpovedným za súčasnú korónsku tyraniu dôkladný výprask. Možno je to zbožné želanie vzhľadom na to, ako skorumpovaný sa náš svet ukázal. Som však presvedčený, že v zdravom svete by sa toto presne stalo.

Pozrime sa na príklad nemeckej ústavy. Je to dôležité, pretože táto ústava nazvaná Základný zákon bola napísaná bezprostredne po nacistickej skúsenosti. Jej autori vynaložili veľké úsilie, aby to urobili čo najťažšie pre akéhokoľvek rádoby tyrana, ktorý by sa znovu objavil. Okrem toho použili moderné koncepcie na zakotvenie niektorých našich najhlbších hodnôt, na rozdiel od starších ústav, ktoré mali nedostatky s vyhlasovaním takýchto vecí.

Dôvodom môže byť to, že v tých časoch si ľudia nevedeli predstaviť tyranie, ktoré by boli odôvodnené absolútnym právom na bezpečnosť, pretože koncepcie ako božská povaha ľudských bytostí a skutočne nesmrteľnosť duše považovali za samozrejmosť.

Pokiaľ išlo o tyranské tendencie, použili rôzne iné odôvodnenia, napríklad náboženské a moralistické argumenty. Nemci po Hitlerovi naopak vedeli, aké nebezpečné môže byť zámienka „zachrániť German Volk pred poškodením“ a ako to môže byť zneužité, aby z nás urobili iba zvery v klietke.

Preto prvý článok v našej ústave nie je „právo na život“ alebo niečo také, ale znie:

Článok 1

(1) Dôstojnosť ľudskej bytosti je nedotknuteľná [neodvolateľná]. Rešpektovať a chrániť ju je povinnosťou všetkých štátnych orgánov.

 

Komentár: Na porovnanie zo Slovenskej ústavy a z Českej LISTINY ZÁKLADNÍCH PRÁV A SVOBOD:

SR: Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. 

ČR: Lidé jsou svobodní a rovní v důstojnosti i v právech. Základní práva a svobody jsou nezadatelné, nezcizitelné, nepromlčitelné a nezrušitelné.

 

Je to prvý článok a má to najsilnejšie znenie zo všetkých: „nedotknuteľné“. Nielen to, legálne tento článok je úplne bez obmedzení! Podľa zákona to všetko tromfuje bez výnimky. Je tiež nemenné – dokonca ani parlamentom s jednomyseľným hlasovaním. Platí „navždy“ (článok 79). Je to výsledok skúsenosti Weimarskej republiky, ale tiež priamo vyplýva z filozofického pozadia, ktoré uznáva, že vnútorná hodnota človeka je dôležitejšia dokonca ako samotný biologický život (ktorý patrí do Kantovho sveta javov).

Pozrime sa teraz na článok 2 nemeckej ústavy:

Článok 2 [Osobné slobody]

(1) Každá osoba má právo na slobodný rozvoj svojej osobnosti, pokiaľ tým neporušuje práva iných alebo neporušuje ústavný poriadok alebo morálny zákon.

(2) Každý má právo na život a fyzickú integritu. Sloboda osoby je nedotknuteľná. Do týchto práv možno zasahovať iba na základe zákona.

Všimnite si, že oddiel (1) opäť zdôrazňuje slobodu. Presnejšie povedané, ide o „slobodný rozvoj osobnosti“, ktorý siaha až ku Kantovi, že naša vnútorná hodnota spočíva v našej schopnosti morálnej pôsobnosti. Toto je naša dôstojnosť. Celý článok je pod titulom „osobných slobôd“. A až potom v oddiele 2 prichádza „právo na život“, ktoré je mimochodom určené predovšetkým ako právo proti štátu, a tiež povinnosť štátu chrániť toto právo pred tretími stranami (tj prenasledovanie zločincov).

Ale pretože autori vedeli, že „právo na život“ môže byť zneužívané pre všetky druhy tyranských zákonov, opäť v jednom dychu zdôrazňujú slobodu: „Sloboda osoby je nedotknuteľná“. Múdri ľudia, toto by som povedal. Samozrejme môžu a musia byť zákonné limity, ale myslím si, že duch zákona je krištáľovo jasný.

To všetko samozrejme znamená, že „právo na život“ nemožno v žiadnom prípade považovať za absolútne. “Každý život sa počíta!” nie je platným argumentom podľa našej ústavy. Nie, podľa nemeckého práva sa počíta dôstojnosť každého človeka. „Nariadené vrece mäsa“ nemá dôstojnosť, a preto nemá práva ani právo na život, teda bez dôstojnosti – nič. To znamená, že predchádzanie smrti nie je a nikdy nemôže byť najdôležitejším cieľom štátu.

Môžete vidieť, ako Ústavný súd v Nemecku (náš najvyšší súd) uplatňuje tieto zákony v slávnom rozsudku z roku 2006, ktorým sa vyhlasuje neplatnosť zákona, ktorá umožňuje zostreliť osobné lietadlá, ak ich unesú teroristi. Sudcovia napísali:

Cestujúci a členovia posádky vystavení takejto operácii sú v beznádejnej situácii. Už nemôžu samostatne ovplyvňovať svoje životné podmienky nezávisle od ostatných. To z nich robí objekt nielen páchateľa. Dokonca aj štát, ktorý sa v takom prípade uchýli k obranným opatreniam podľa § 14 ods. 3 LuftSiG, ich považuje za obyčajné predmety svojich záchranných operácií na ochranu ostatných. Pri takomto zaobchádzaní sa nezohľadňujú osoby, ktorých sa to týka, s dôstojnými a neodcudziteľnými právami.

Tým, že zabitie štát využíva ako prostriedok na záchranu ostatných, sa cestujúci stávajú objektmi a zároveň sú zbavení svojich práv; jednostranným zneškodnením ich životov štátom sa cestujúcim lietadla, ktorí sami potrebujú ochranu ako obete, ktorím sa odopiera hodnota, ktorú majú ľudia čiste pre samú seba. Okrem toho sa to deje za okolností, ktoré neumožňujú očakávať, že skutočnú situáciu je možné vždy úplne pochopiť a správne posúdiť v okamihu, keď sa má rozhodnúť o vykonaní operačného opatrenia v súlade s § 14 ods. 3 LuftSiG.

Úvodný text opisuje pozadie tohto takzvaného „objektového vzorca“ týmito slovami:

Podľa chápania Spolkového ústavného súdu vedie ľudská dôstojnosť k právu každej ľudskej bytosti na to, aby sa s ňou zaobchádzalo vo všetkých štátnych konaniach vždy ako so subjektom a nikdy ako s objektom.

Eticko-právne normy, ktoré sú pre zákonodarcu záväzné podľa tohto „objektového vzorca“, naposledy opísal Spolkový ústavný súd vo februári 2006 vo svojom rozhodnutí o zákone o bezpečnosti letectva (14): na základe myšlienky základného zákonodarcu, že je to súčasťou povahy ľudských bytostí, že si môžu slobodne určovať a slobodne sa rozvíjať a že jednotlivec môže požadovať, aby bol v komunite uznaný za rovnocenného člena s vlastnou hodnotou, kde povinnosť chrániť a rešpektovať  ľudskú dôstojnosť všeobecne vylučuje, aby sa človek stal iba objektom štátu. Akékoľvek zaobchádzanie s ľuďmi orgánmi verejnej moci, ktoré zásadne spochybňujú ich kvalitu ako subjektov, ich štatút ako právnych osôb, je preto absolútne zakázané.

Ako môžete vidieť, nemecká ústava a teda aj súdy sa riadia kantianským prístupom a sú dokonca ochotní obetovať životy pre ochranu základnej hodnoty ľudskej bytosti ako slobodného činiteľa. Súd výslovne odmieta čisto úžitkovú metódu „počítania mŕtvych“, najmä preto, že nikdy nemôžeme mať 100% istotu o výsledku danej situácie. Takýto utilitarizmus sa však okamžite a takmer globálne uplatnil na opatrenia prijaté vládami v reakcii na „koronu“. Mimochodom, ústavný súd v Nemecku nedávno rozhodol, že demonštrácie nemôžu byť zakázané ani v čase korony-obmädzení. Aspoň legálne sa Nemci niečo naučili zo svojej nacistickej skúsenosti. Či to postačí na to, aby to zabránilo zopakovaniu sa histórie, sa ešte uvidí.

Nech už bude akýkoľvek právny dopad z toho všetkého čo vyplynie, tí z nás, ktorí inštinktívne cítia, že je v tom ďalšia vrstva, vrstva, ktorá súvisí so základnými filozofickými a metafyzickými pozíciami sa musia znovu naučiť svoj jazyk tvárou v tvár násilia sofistiky, ktorá sa na nás valí 24/7. Musíme náš príbeh dať dokopy – príbeh, ktorý ľudia v minulosti považovali za samozrejmý, ale ktorý sa musíme naučiť v týchto dňoch brániť.

Je to príbeh sveta nad rámec zjednodušujúcich výpočtov, moralistickej manipulácie a vytvárania viny, ktoré sú krutou urážkou našich najhlbších hodnôt. Svet, ktorý presahuje obyčajné zjavenia a fyzickosť, svet zabudovaný do Kantovho sveta mysle a rozumu. My, ktorí vidíme svet v inom svetle – držme sa ho a nedajme trollom ani jeden palec nášho posvätného priestoru.

 

O Autorovi: Luke Baier sa pripojil k tímu na SOTT.net v roku 2015. Má sídlo v Nemecku a má titul B.A. vo filozofii a komunikácii a podniká v oblasti poradenstva.

 

Súvisiace články:

 

 

Print Friendly, PDF & Email
Sdílejte

Leave a Reply

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

blank