Psychopatia a zrod totality

James Lindsay
New Discourses
Preklad: NaSeveru.org
Dátum: 8. ledna 2021

 

Komentár: Vyzerá to, že James Lindsay ako spoluautor knihy Cynical Theories s Helen Pluckrose, čítal Politickú ponerológiu od Andrewa Lobaczewského. Podľa nášho odhadu je to jeden z prvých významných akademikov, ktorý tak urobil a napísal o tejto téme niečo podstatné (aj keď bez toho, aby to citoval). Vzhľadom na jeho minulosť a zaoberanie sa Kritickou teóriou (Critical Theory) je to ten pravý človek pre túto prácu a jeho spracovanie uvedené nižšie stojí za prečítanie. Pridali sme niekoľko komentárov, ktoré korelujú niektoré z jeho myšlienok s terminológiou v Lobaczewského diele.

 

Mnohé z najväčších hrôz v histórii ľudstva vďačia za svoj vznik establišmentu a spoločenskému nátlaku klamnej reality. Velká vďaka za tento pojem a myšlienku patrí katolíckemu filozofovi Josefovi Pieperovi a jeho dôležitej eseji z roku 1970 „Zneužívanie jazyka, zneužívanie moci“ za to, že môžeme tieto alternatívne reality označiť ako ideologické pseudoreality.

Klamné a nereálne pseudoreality vždy spôsobujú tragédiu a zlo v rozsahu, ktorý je úmerný dosahu ich ovládnutia moci – čo je ich hlavným záujmom – či už sociálnym, kultúrnym, ekonomickým, politickým alebo (najmä ) kombináciou niekoľkých alebo všetkých týchto. Keď vzniknú a zakorenia sa, tieto pseudoreality sú také dôležité pre vývoj a tragédie v spoločnosti, že je potrebné načrtnúť ich základné vlastnosti a štruktúru, aby ich bolo možné identifikovať a náležite im odporovať skôr, ako vyústia do socio-politických katastrof – až po vrátane vojny, genocídy, ba dokonca civilizačného kolapsu, čo všetko môže pripraviť o život milióny a zničiť mnohé ďalšie milióny pri márnom prenasledovaní fikcie, ktorej veria alebo sú dostatočne netolerantní.

Podstata pseudorealít

Pseudoreality sú, zjednodušene povedané, klamné konštrukcie reality. Je dúfajme zrejmé, že medzi črty pseudoreálností patrí aj to, že musia predstavovať vierohodné, ale zámerne nesprávne chápanie reality. Sú to kultové „reality“ v tom zmysle, že sú spôsobom, ktorým členovia kultov prežívajú a interpretujú svet – sociálny aj materiálny – okolo seba. Mali by sme okamžite rozpoznať, že tieto zámerne nesprávne interpretácie reality slúžia dvom súvisiacim funkciám. Po prvé, sú určené na pretváranie sveta aby vyhovoval malému podielu ľudí, ktorí trpia patologickými obmedzeniami v ich schopnosti sa vyrovnať s realitou, aká je. Po druhé, sú určené na nahradenie všetkých ostatných analýz a motivácií pomocou sily, ktorú títo psychopatickí jedinci v podstate alebo funkčne krivia a deformujú vo svoj trvalý prospech tak dlho, ako ich pseudoreálny režim môže len vydržať.

Pseudoreality sú vždy sociálne fikcie, čo vo svetle vyššie uvedeného znamená politické fikcie. To znamená, že sú udržiavané nie preto, že sú pravdivé v tom zmysle, že zodpovedajú realite či už materiálnej alebo ľudskej, ale preto, že dostatočné množstvo ľudí v spoločnosti, na ktorých útočia im buď uverí, alebo im odmietne vzdorovať. To znamená, že pseudoreality sú predovšetkým jazykové javy a tam, kde sú prítomné jazykové skreslenia poskytujúce moc je pravdepodobné, že sú tu na to, aby vytvorili a podporili určitú pseudorealitu. To tiež znamená, že vyžadujú moc, nátlak, manipuláciu a nakoniec silu, aby ich opodstatnili. Sú teda prirodzeným ihriskom psychopatov a umožňujú ich zbabelci a racionalizátori. Najdôležitejšie je, že pseudoreality sa nepokúšajú opísať realitu tak, ako je, ale skôr tak, ako by „mala byť“, čo určuje relatívne malý zlomok populácie, ktorá nedokáže zniesť život v realite, pokiaľ nie je zameraná na umožnenie ich vlastných psychopatológií, ktoré sa budú premietať na ich nepriateľov, čo znamená všetkých normálnych ľudí.

Normálni ľudia neprijímajú pseudorealitu a ich interpretácia reality je viac či menej správna, dajme tomu s obvyklými predsudkami a obmedzeniami ľudskej perspektívy. Ich bežná heuristika sa nazýva zdravý rozum, aj keď existujú oveľa vytríbenejšie formy v neskorumpovaných vedách. V skutočnosti sú obe tieto pomocníčky síl moci, ale v pseudorealitách je to obrátené. V pseudorealite je zdravý rozum očierňovaný ako zaujatosť alebo nejaký druh falošného vedomia a veda je nahradená scientizmom, ktorý je nástrojom samotnej moci. Napriek všetkým chybám svojej filozofie (ktoré umožňujú veľa ideologickej pseudoreality) nás Michel Foucault pred týmto zneužitím dosť kogentne varoval, najmä pod označením „biomoc“ a „biopolitika“. Tieto obvinenia zo zaujatosti a falošného vedomia sú samozrejme projekciami ideologického pseudorealistu, ktorý čírou silou rétoriky premieňa obmedzenia moci na aplikácie moci a teda svoje vlastné aplikácie moci na oslobodenie od nej. Akokoľvek cenný je vhľad, ktorý nám Foucault poskytol, on sám je rovnako vinný z tohto obvinenia.

Komentár: Lobaczewski nazýva zdravý rozum „prírodzeným pohľadom na svet“. A hoci to môže veda spresniť, nie je to príliš nápomocné bez vedeckých znalostí toho, o čom sa tu diskutuje: politické zlo vo všetkých jeho prejavoch. Preto je politická ponerológia taká dôležitá. A tento kúsok od Lindsaya tiež. Nemôžete vyliečiť alebo zabrániť tomu, čomu nerozumiete.

Je potrebné poznamenať, že ľudia, ktorí akceptujú pseudoreality, akoby boli „skutočné“, už nie sú normálnymi ľuďmi. Vnímajú pseudorealitu namiesto reality a čím dôkladnejšie zaujmú tento klamný postoj, tým funkčnejšiu psychopatiu nevyhnutne prejavujú a tým sa stávajú menej normálnymi. Dôležité je, že normálni ľudia si to dôsledne a následne neuvedomujú o svojich preprogramovaných susedoch. Normálni ľudia ich budú vnímať ako normálnych ľudí, keď nimi nie sú a spoľahlivo nepochopia motiváciu ideologických pseudorealistov – moc a univerzálnu inštaláciu vlastnej ideológie, aby každý žil v pseudorealite, ktorá umožňuje ich patológie – zvyčajne dovtedy, kým nie je príliš neskoro.

Komentár: Lobaczewski tvrdí, že iba obmedzené percento populácie prešlo touto zjavnou transformáciou osobnosti do tej miery, že ich bolo možné považovať za „funkčne psychopatických“. V Poľsku to bolo počas života Lobaczewského 6% a najzraniteľnejšie boli osoby s existujúcimi deformáciami osobnosti – čo by sme nazvali poruchy osobnosti osi II a súvisiace subklinické prejavy rovnakých (ako aj určité typy poškodenia mozgu s výslednými zmenami v osobnosti).

V dôsledku tohto zlyhania perspektívy mnoho zvlášť epistemicky a morálne otvorených normálnych ľudí reinterpretuje tvrdenia o pseudorealite do niečoho, čo je prijateľné v realite za obvyklých logických postupov a morálky, ktoré vedú naše myslenie a táto reinterpretácia pracuje v prospech pseudorealistov, ktorí ich chytili do pasce. Tento druh človeka, ktorý stojí medzi skutočným svetom a pseudorealistom, sú užitoční idioti pre ideológiu a ich úlohou je vytvárať pre pseudorealistov veľké množstvo epistemickej a etickej kamufláže. Tento jav je kľúčom k úspechu, rozšíreniu a prijatiu pseudoreality, pretože bez nej by len veľmi málo ľudí mimo malých psychologicky, emocionálne alebo duchovne chorých ľudí prijalo pseudorealitu, akoby išlo o nadradenú charakteristiku skutočného predmetu. Je zrejmé, že čím je prijateľnejšie vysvetlenie pseudoreality v ponuke, tým silnejší bude tento efekt a tým viac moci budú môcť zhromaždiť ideológovia, ktorí v ňu veria.

Komentár: Lobaczewski nazýva túto interpretáciu „kritickou korekciou“. Normálni ľudia nemyslia tak ako psychopati alebo schizoidi, takže keď sú konfrontovaní s ich myšlienkami, prirodzene ich interpretujú v pojmoch bežných kategórií, ktoré síce fungujú do istej miery, ale nechávajú patológiu neidentifikovanú a teda môžu si robiť svoju vec.

Pseudoreality môžu mať rôzne stupne vierohodnosti vo svojich skreslených opisoch reality a teda si môžu získať rôzne počty prívržencov. Často sa o nich hovorí, že sú prístupné iba s použitím „teoretického objektívu“, prebudením špecializovaného „vedomia“ alebo pomocou istej patologickej formy viery. Či už je to „objektívom“, „vedomím“ alebo „vierou“, tieto intelektuálne konštrukcie existujú, aby sa pseudorealita javila ako pravdepodobnejšia, aby vtiahla ľudí proti ich vôli do účasti a odlíšili ďalej tých, ktorí cez ňu „vidia“, „sú bdelí“ alebo „veria“ od tých ostatných, ktorí buď vidieť nemôžu, alebo ako sa to vždy nakoniec prejaví, že nechcú. To znamená, že sú zámienkou, aby povedali ľuďom, ktorí obývajú realitu namiesto pseudoreality, že sa nedívajú na „realitu“ správne, čo znamená ako pseudorealitu. Toto bude typicky charakterizované ako istý druh úmyselného ignorovania pseudoreality, ktorá bude následne paradoxne označená ako nevedomo udržovaná. Všimnite si, že bremeno epistemickej a morálnej zodpovednosti to pokladá na osobu obývajúcu realitu a nie na osobu, ktorá ju nahradzuje absurdnou pseudorealitou. Toto je kľúčová funkčná manipulácia pseudorealistov, ktorej je potrebné porozumieť. Schopnosť rozpoznať tento jav, keď k nemu dochádza a odolávať mu, sa odohráva na škále života a smrti civilizácií.

Prijatie pseudoreality má tendenciu závisieť od nedostatku schopností alebo vôle spochybňovať, pochybovať a odmietať  základné predpoklady a premisy pseudoreality. Preto sa „logické“ a „morálne“ systémy, ktoré fungujú v pseudorealite budú vždy usilovať o zlyhanie týchto predpokladov, kedykoľvek to len bude možné a úspešné pseudorealistické útoky vyvinú tieto vlastnosti ako sociálny vírus, kým nebude jeho účinnosť veľmi vysoká. Tento nedostatok je často priamym dôsledkom duševných chorôb, zvyčajne paranoií, schizoidií, úzkosti alebo psychopatie, takže udržiavanie a vývoj týchto kondícií v nich samotných a v normálnych ľuďoch je silne motivovaná falošnou „logikou“ a falošnou „morálkou“ ideologickej pseudoreality. To znamená, že metódy a prostriedky použité v službách pseudoreality budú vytvárať a manipulovať psychologické slabosti ľudí, aby ich prinútili na deštruktívne klamstvo. Čím je komunita milšia, tolerantnejšia a charitatívnejšia, ak nemá dostatok schopností včas odhaliť tieto podvrhy, tým náchylnejší budú jej členovia týmto manipuláciám.

Pseudoreality a moc

Konečným účelom vytvorenia pseudoreality je moc, ktorú vytvorená pseudorealita poskytuje mnohými spôsobmi. Aj keď ich je veľa, mali by sme vymenovať niekoľko. Po prvé, pseudorealita je vždy konštruovaná tak, že štrukturálne zvýhodňuje tých, ktorí ju prijímajú, pred tými, ktorí ju odmietajú, často prostredníctvom zjavných dvojitých štandardov a morálno-lingvistických pascí. Dvojitý meter v tomto ohľade bude vždy uprednostňovať tých, ktorí akceptujú pseudorealitu ako realitu a vždy znevýhodní tých, ktorí hľadajú pravdu. Ideologická pseudorealita musí vytesniť realitu v dostatku populácie, aby mohla splniť svoje ciele. Jazykové pasce budú často využívať strategické dvojité významy slov, často prostredníctvom strategického predefinovania (vytvorením motte and bailey), spôsobia otázku, ktorá núti ľudí podieľať sa na odpovedaní pseudoreality (často Aufhebungovským štýlom, tj. Hegeliánske, dialektické pasce), alebo bude vychádzať z predpokladu viny a bude požadovať dôkaz neviny, takže odmietnutie alebo odpor sa bude považovať za dôkaz viny za nejaký morálny zločin proti morálnemu systému slúžiacemu pseudorealite (kafkapasca). Požiadavky budú vznesené s dostatočnou neurčitosťou, aby sa o nich nikdy nedalo povedať, že boli splnené a také, že zodpovednosť za neúspech budú mať vždy na svedomí nepriatelia ideológie, ktorí ich „nepochopili“ a tak ich nesprávne implementovali.

Po druhé, samotné tvrdenie pseudoreality demoralizuje všetkých, ktorých tlačí do kontaktu s ňou samotným faktom, že ide o niečo nepravdivé, s čím sa musí zachádzať ako s pravdou. Nikdy by sme nemali podceňovať psychologické oslabenie a poškodenie človeka núteného brať niečo, čo nie je pravdivé ako pravdu s účinkom, ktorý silnie čím je zjavnejší klam. Napriek skutočnosti, že zjavnosť pseudo-skutočného skreslenia sústreďuje svoju demoralizačnú moc, pseudorealita je pseudo-skutočná iba vtedy, keď skreslenie nie je okamžite a úplne priahľadné a tiež keď je dostatočne široko spoločensky akceptované na to, aby sa z neho stala sociálne konštruovaná pseudopravda. Bez ohľadu na to, či je skreslenie zjavné alebo nie, situácia, ktorú vytvára je najviac demoralizujúca pre tých, ktorí cez to vidia, pretože objasnenie skreslení pseudoreality pre tých, ktorí to ešte nevidia je vždy mimoriadne zdĺhavé a s dôraznym odporom nielen prívržencami, ale aj užitočnými idiotmi. 

Po tretie, výmenou domnienky normálnych ľudí, že zdanlivo serióznym ľuďom záleží na tom, čo je pravda, úspešne nútia normálnych ľudí, aby overovali aspekty pseudoreality dokonca aj v samotnom akte popretia tak, že normálna osoba prijme kompromis s ideológom. Toto je význam pseudoreality, ktorá je pseudo-reálna, pričom väčšia vierohodnosť posilňuje tento efekt. To znamená, že veľa normálnych ľudí si neuvedomí, že pseudorealita je klam, pretože nemôžu vidieť mimo rámec normality, ktorú charitatívne rozširujú na všetkých ľudí, či už normálnych, alebo nie.

Táto dynamika vyžaduje stručné rozvinutie. Normálny ľudia nemajú tendenciu rozpoznať, že vadná logika a pokrútená morálka sa používa na podporu ideologickej vízie – pseudoreality – a že duševné stavy ľudí v nej (alebo držaný ako rukojemníci) nie sú normálne. Niektorí z nich a najmä tí, ktorí su veľmi, ale nie výnimočne inteligentní, tak šikovne preinterpretujú absurdné a nebezpečné tvrdenia pseudorealistických ideológov do niečoho logického a rozumného, keď v skutočnosti nie sú rozumní ani logickí. Toto na oplátku robí pseudo-realitu jedlejšou, ako v skutočnosti je a ďalej maskuje skreslenia a základnú túžbu po moci prezentovanú ideologickými pseudorealistami. Všetky tieto a ďalšie vlastnosti poskytujú ideológovi výhodu, ktorý ako nejaký súčasný Zarathustra prináša pseudorealitu k životu a všetky tieto vlastnosti udeľujú moc tomuto ideológovi, pričom kradnú od každého účastníka ich sociálnej fikcie, ochotného alebo nie.

Poznámka k ideológii

Keď teraz hovoríme o ideológoch je potrebné si ujasniť než budeme pokračovať v tom, že pod pojmom „ideológia“ sa tu myslí niečo bližšie k „kultovej ideológii“ ako je všeobecnejší význam tohto pojmu. Je veľmi dôležité rozlišovať medzi nimi, aby sme si nezamieňali obsiahle poňatia ku kontextualizácii a porozumeniu skutočnosti, ktoré generujú chápanie reálneho, s tými, ktoré existujú vo vzťahu k pseudo-reálnemu.

Liberalizmus možno napríklad vykladať ako ideológiu, ale neklasifikoval by sa ako kultová ideológia, pretože nech už sú akékoľvek prípadné nedostatky, ktoré má sa podriaďuje pravde. (Toto je spolu s nesprávnym všeobecným predpokladom o normálnosti všetkých ľudí dôvodom, prečo sú liberálne systémy tak náchylné ideologickým pseudorealitám a preto tak veľmi potrebujú očkovanie proti nim.) To, že sa liberalizmus podriaďuje vonkajšej alebo objektívnej pravde je zrejmé z prvých princípov liberalizmu, ktoré vznikajú v kontexte uprednostňovania racionalizmu a odloženia do najvyššeho stupňa objektivity za akýchkoľvek okolností, ktoré sa snaží pochopiť alebo vecí ktoré chce vyriešiť. Tiež sa výslovne prikláňa k náležitým procesom slúžiacim na dosiahnutie týchto cieľov a výslovne popiera zdôvodnenie ako „účel svätí prostriedky“. Preto nevykazuje žiadnu z psychopatických tendencií, ktoré sa objavujú pomerne pravidelne v súvislosti s ideológiami, ktoré závisia od vytvárania a udržiavania užitočnej, ale falošnej pseudoreality.

Kultový pseudorealizmus a utopizmus

Aj keď sa primárne zaujímame o ideologické pseudoreality, asi najzákladnejší príklad pseudoreality je taký, ktorý nemá ideologickú povahu. Je to tragický svet bludov klinicky seba-klamúceho človeka, ktorý iba on prijíma ako „skutočný“ stav vecí. „Jeho realita“ a „jeho pravda“ nie je nikoho iného, pretože nie je normálnym človekom a nikto z toho nie je zmätený. Psychopatológia, ktorej sa to týka je zrejmá pre všetkých normálnych ľudí a ak všetko ide tak ako má, taký človek dostane ošetrenie a nie zmocnenie. Ak tento príklad rozšírime o jednu priečku spoločenského rebríčka nahor, môžeme si predstaviť, že náš človek v sebaklame je dostatočne charizmatický a lingvisticky zdatný na to, aby vo svojej pseudorealite vytvoril kultové pokračovanie spoluveriacich. Aj keď samotný kult nemusí byť ideologický, nevyžaduje žiadne úsilie, aby sa vyšplhal po rebríku od kultu (povedzme osobnosti) až ku globálnym pseudo-skutočným sociálno-politickým hnutiam, ktoré pretrvajú desaťročia alebo dokonca storočia (napríklad Hegel napísal Fenomenológiu ducha v roku 1807).

Na pochopenie stačia dva príklady, že takýto existujúci rebrík vedie od jediného patologického človeka s malým kultom okolo neho, až po masívne a zničujúce politické hnutie. Prvý je jednoduchší: spočíva v tom, že inak psychicky, emocionálne a intelektuálne zdraví ľudia, môžu byť manipulovaní do patológií v týchto doménach. To znamená, že taký rebrík existuje preto, pretože pseudorealisti sú niekedy schopní presvedčiť ľudí, že domnienky z ktorých vychádza ich pseudo-reálna konštrukcia poskytuje lepšie popísanie reality ako iné, čo sa zjavne deje neustále. Kulty vznikajú a môžu rásť pomerne veľké.

Druhým je to, že kulty sa môžu stať ideologickými, presnejšie utopickými. To sa tiež odohráva s určitým dokumentovaným opakovaním, najmä v situáciách kde určité zjednodušenie toho, ako zariadiť celý spoločenský poriadok, v ktorom všetci žijeme, nadobúda slávnu víziu s utopickým koncom – doslova nikde v pôvodnej gréčtine (neexistujú utópie , iba dystópie). Spoľahlivým príznakom, ktorý na to poukazuje je vízia veľmi dlhého obdobia (často tisícročie), po ktorom sa vyliečia všetky sociálne neduhy, ktorá si napriek tomu vyžaduje revolúciu tu a teraz. Tieto kulty pseudoreality sú veľmi nebezpečné a ohrozujú nás a naše civilizácie aj dnes.

Utopická vízia, ktorá sa skrýva v jadre všetkých (kultových) ideológií, poskytuje zdôvodnenie a prostriedky, pomocou ktorých je ideologická pseudorealita tvorená. Pseudorealita je konštrukcia, ktorá nesprávne chápe skutočnú realitu v porovnaní s predstavou utópie, ktorá sa nachádza na konci ideologickej dúhy. Je skonštruovaná tak, aby prinútila čo najviac ľudí žiť v utopickom sne tých, ktorým pripadá realita menej znesiteľná ako fiktívna alternatíva, ktorej nemožno uveriť bez takmer univerzálneho podrobenia sa. To znamená, že pseudorealita, ktorá je konštruovaná v súlade s ideológiou, je fantastickou víziou spoločnosti, ktorá je dokonalá pre určitých neznášanlivých a neprispôsobivých, ktorá je potom obrátena späť sama na seba. Inými slovami, ako uvidíme, utopické ideológie sú psychopatické a vznikajú z neschopnosti obývať realitu (prinajmenšom bez liečby).

Konštrukcia ideologickej pseudoreality je náchylná k tomu, že je robená opačne a to tak, že sa začne s neuveriteľne dokonalou spoločnosťou (z pohľadu konkrétnych psychopatologických ľudí) a potom sa vymyslí alternatívna vízia sveta, v ktorom vlastne žijeme, ako druh mytológie, ktorá obsahuje pseudo-skutočné vysvetlenie toho, prečo sme ešte neprišli do Utópie a ako by sme sa tam ešte mohli dostať. Podrobnosti sú povrchné – konkrétne preto, že žiadny plán nemôže nahradiť realitu pseudorealitou – a bude naznačované ideológmi, že podrobnosti budú poskytované tak, ako prídu. Pseudo-skutočná utópia sa tak bude vytvárať z reality prostredníctvom metódy, ktorá je právom označená ako alchymistická – ktorá sa snaží vytvoriť niečo z toho, čo ju nedokáže vyrobiť – čo takmer vždy zahŕňa vytváranie zásadných zmien v spoločnosti a ľuďoch, ktorí ju obývajú. Treba tu uviesť, že akákoľvek nespravodlivosť v súčasnosti a v blízkej budúcnosti sa dá ospravedlniť proti vízii dokonalosti fiktívnych ľudí o tisíc rokov.

Pseudoreality a jazykové hry

Ako naznačuje Pieper, čo je zrejmé aj z názvu jeho eseje, z ktorej vychádzame s pojmom „pseudorealita“ („Zneužívanie jazyka, Zneužívanie moci“), tieto konštrukcie majú tendenciu vychádzať zo zneužívania jazyka, ktoré umožňujú zneužívanie moci. Tieto manipulácie sú preto atraktívne pre ľudí so silnými sklonmi k ovládaniu iných ľudí alebo k prevzatiu moci, najmä ak majú stredne vysokú inteligenciu, sú relatívne úspešný a jazykovo zdatní (zatiaľ čo im možno chýbajú ďalšie, konkrétnejšie cenné schopnosti). To znamená, že pseudoreality konštruujú lingvisticky zdatní manipulátori, ktorí chcú ovládať iných ľudí a je rozumné predpokladať, že dostatočne presvedčivá (a usvedčujúca) pseudorealita potom priláka viac takýchto ľudí, ktorí sú schopní vyvinúť pseudo-svet a jeho fikcie a potom presvedčiť ľudí, že to zmysluplne zobrazuje realitu spôsobom, hoci to tak nie je. Proces, ktorým to robia, by sa dal najpresnejšie nazvať inžinierstvo rozpravy s presne rovnakou konotáciou, akú obvykle pripisujeme inému väčšiemu projektu, ktorý uľahčuje, sociálnemu inžinierstvu. Niektoré konkrétne typy týchto jazykových hier, aby sme si vypožičali frázu od Wittgensteina, sú stručne spomenuté vyššie.

Toto správanie, aj keď je vykonané úprimným človekom, ktorý si zamieňa realitu s pseudorealitou, by sa malo považovať za manipuláciu a zneužitie, aj keď je vždy dôležité uvedomiť si zámer každej zúčastnenej osoby v morálnych dôsledkoch, ktoré vyplývajú z tejto skutočnosti. Tvorcovia pseudo-reálneho sveta majú tendenciu manipulovať s ľuďmi podľa ich zraniteľnosti, čo je dobre známy fakt kultového náboru. Najúčinnejšie platia teda na tých ľudí, ktorí majú nejaké psychologické, emocionálne alebo duchovné onemocnenie, najmä tých druhov, ktoré sa slabo vzťahujú ku skutočnému svetu a drsným sociálnym realitám v ňom. Ako bolo uvedené, tieto sú tiež často vytvárané na konkrétny účel a zameriavajú sa na psychicky, emocionálne a duchovne chúlostivých ľudí, spolu s naivnými, nahnevanými a ukrivdenými. Práve v takýchto mysliach sú pseudorealistické manipulácie najefektívnejšie a môžu vytvoriť značnú základňu sympatizantov medzi inak normálnymi ľuďmi, z ktorých niektorí budú zasvätení do psychopatológií, ktoré sú základom celého projektu. Toto je skutočná alchýmia pseudorealistického ideologického projektu: premena normálnych, väčšinou zdravých ľudí na psychologicky, emocionálne a duchovne zlomených, ktorí mosia vodu na mlyn, ktorí už nedokážu adekvátne čeliť vlastnostiam reality a preto musia uprednostňovať pseudorealitu, ktorá bola postavená na ich prijatie – a čo je dôležitejšie, na ich strategické využitie.

Akademické pseudoreality

Vzhľadom na skutočnosť, že sú nástrojom manipulatívnych ľudí, ktorí prejavujú veľkú túžbu po moci a jazykovú zdatnosť, majú pseudorealisti tendenciu zameriavať sa na (buržoáznu) vyššiu strednú triedu, ktorej živobytie závisí najviac od ich dôveryhodnosti a akceptovania skupinou vrstovníkov, najmä tých vysoko vzdelaných, aj keď nie najbrilantnejších. Mimoriadne vysoký podiel týchto osôb je zamestnaných v školstve, médiách, politike a najmä na akademickej pôde. (Najúčinnejšie a najnebezpečnejšie ideologické pseudoreality sú druhy absurdností, ktorým len akademici skutočne môžu uveriť.) Medzi vlastnosťami tejto pseudoreality, ktorá je jazykovou a sociálnou konštrukciou je umožnenie cesty ku kariérizmu a získaniu dôveryhodnosti v týchto druhoch profesií ďaleko viac, ako vo väčšine ostatných, čo vytvára motivačnú štruktúru, ktorá uprednostňuje ambície pseudorealistov.

Okrem prízemného kariérizmu medzi inak menej úspešnými, sú títo ľudia obzvlášť náchylní aj na rétorické prostriedky, ktoré vzbudzujú možnosť, že nie sú dostatočne inteligentní, citliví alebo duchovne obohatení a pseudorealita sa potom predstaví ako správny „interpretačný rámec“, ktorý tieto vady rieši. Možno sa príde s návrhom napríklad, že pseudorealista má úplnejšie alebo sofistikovanejšie chápanie reality, ktorému zamýšľaný cieľ nerozumie alebo nemôže rozumieť (často apeláciou na nekonečne komplikovanú „systémovú povahu“ problémov, ktoré sú inak celkom priamočiare). Možno dôjde k morálnemu alebo duchovnému útoku, ktorý spôsobí, že sa budú cítiť opovrhnutý ostatnými alebo sebou (často prostredníctvom obvinení z morálnej spoluúčasti a zakázaného myslenia). Skutočnosť, že pseudorealita nie je v súlade so skutočnou realitou, spôsobí kognitívnu disonanciu, ktorá za daných okolností bude užitočne generatívna pre viac indoktrinácie do základných premís pseudoreality. Toto je samozrejme špecifický prejav procesu kultovej indoktrinácie a preprogramovania.

Táto vlastnosť pseudorealistického kultizmu sa posilňuje tým, že označenie prijíma viac premís pseudoreality a tým sa stále viac a viac rozchádza s realitou a normálnymi ľuďmi, ktorí v nej žijú. Toto pomaly chytá do pasce prívržencov, ktorí nemajú takmer žiadny únikový mechanizmus a to ani vtedy, keď sú ideologické exity jasne dostupné. Bez toho aby spomenuli, že vedia ako získavajú svoj každodenný chlieb – a kým a vo vzťahu ku komu – pretože tí, ktorí akceptovali pseudorealitu majú skreslené svoje chápanie sveta (ich epistemológia) k vnútornej (falošnej) „logike“ pseudoreality a rozvrátili svoju etiku (svoju morálku) na (zlý) „morálny“ systém, ktorý je použitý, sú naozaj a skutočne uväznení v ideológii, ktorej pseudorealita slúži. So skreslenou logikou, ktorá už nedokáže vnímať realitu len ako falzifikát, im chýbajú epistemické zdroje potrebné na to, aby mohli spochybniť ideológiu a to ani vo svojom vnútri. S rozvrátenou morálkou, ktorá vníma zlo ako dobro a dobro ako zlo, v súlade s otrockou morálkou pseudoreality je celé ich spoločenské prostredie podmienené ich držať v pekle, ktorého brány sú zamknuté zvnútra. Aby sme teda pochopili ideologické pseudoreality a pokúsili sa objaviť niečo, čo s nimi môžeme urobiť je potrebné podrobnejšie preskúmať ich vnútornú logiku a morálne systémy.

Ideologická paralogika

Pretože pseudorealita nie je opravdivá a nijako verne nezodpovedá objektívnej realite, nemožno ju opísať pojmami, ktoré sú logické. V oblasti myslenia o svete bude pseudorealita využívať alternatívnu logiku – paralogickú, nelogickú falošnú logiku, ktorá funguje pomimo logiky – ktorá má vnútorne zrozumiteľné pravidlá a štruktúru, ale neprináša logické výsledky. Musí to nevyhnutne zodpovedať nie realite, ale pseudo-realite a musí preto tiež porušovať zákon o neprotirečení. To znamená, že pseudo-skutočná paralogika bude vždy vnútorne (a často nehanebne) nekonzistentná a protirečiť si. To možno považovať za príznak toho, že paralogika je predstavená ako podpora pseudoreality, rovnako ako akýkoľvek trvalý útok na princípy objektivity a rozumu.

V úspešných ideologických pseudorealitách použitá paralogika nevyhnutne manipuluje normálnych ľudí mimo ich kompetencie k dôvere v ich vlastný (nesprávny) predpoklad, že paralogika musí byť nejako logická (prečo by to tak nebolo?). Normálni ľudia teda budú (mylne) vychádzať z toho, že dané popisy pseudoreality musia mať určitý rozumný (skutočný) výklad, ktorý je zrozumiteľný uplatnením skutočnej logiky (nesprávne) na tvrdenia pseudorealistu. (Veľmi) inteligentní ľudia budú hľadať túto „logickú“ interpretáciu nezmyslov čisto reflexom a urobia zo seba tak (veľmi inteligentných) užitočných idiotov.

Úloha, ktorú paralogika hrá paralelne s logikou je však nevyhnutná na pochopenie klamnej reality. Spoľahlivo vedie (veľmi) inteligentných a premýšlavých ľudí, ktorí úplne odmietajú pseudorealitu – a predsa, ktorí zostávajú väčšinou neznalí jej paralogickej štruktúry – aby nosili vodu na mlyn ideológom obývajúcim ju tak, že ju normalizujú, pričom kritikov vykresľujú ako hlupákov a zlých aktérov. V skutočnosti títo (veľmi inteligentní) ľudia tvoria dymovú clonu pre širšiu bežnú verejnosť, vďaka čomu vyzerá pseudo-realita omnoho rozumnejšia a pripútanejšia k realite, ako v skutočnosti je. Táto intelektuálna manipulácia (veľmi bystrých) ľudí je rozhodujúcim faktorom pri vytváraní akejkoľvek úspešnej rozsiahlej pseudoreality, ktorá bude schopná udržovať iba relatívne malú časť skutočných veriacich. Za zmienku stojí, že v tom nie je nikto lepší ako vzdelaný alebo otitulovaný liberál, ktorý stratí veľa tým, že ho iní užitoční idioti označia za zlého aktéra.

Je potrebné rozpoznať, že paralogická štruktúra slúžiaca ideologickej pseudorealite má v konečnom dôsledku povahu alchymistickú – nie chemickú, nie vedeckú, t.j. nie logickú. To znamená, že chce urobiť niečo z ničoho (a tak akurát urobí nič z niečoho). Presnejšie povedané, snaží sa účinne zmeniť podstatu jednej „reality“ v inú prostredníctvom mágie, ktorá neexistuje. Jej cieľom je skutočne transmutovať podstatu reality do takej, čo si predstavujú v pseudorealite a v utópii, na ktorej je napokon založená. To znamená, že nemôže existovať legitímna forma nesúhlasu s pseudo-skutočnou paralogikou a nemôže dôjsť k vyvráteniu pseudoreality, o ktorej tvrdí, že má zmysel. Paralogik, ktorý sa falošne zdá byť logický, všetky takéto rozpory odmieta. Skutočný komunizmus, ako sme napríklad počuli, zjavne nikdy nebol vyskúšaný a problém bol v tom, že ľudia, ktorí ho implementovali, povedzme prostredníctvom modelu leninského Sovietskeho zväzu v jednom alebo druhom prevedení, tomu alebo jeho zásadným prvkom poriadne nerozumeli. Paralogika ideológie teda nemôže produkovať filozofiu, ale iba sofistiku. Nemôže vyrobiť zlato z olova, ale môže prinútiť svojich čarodejníkov vypiť ortuť a nechať ich sa zblázniť.

Ideologická paramorálka

Popri paralogickej štruktúre, ktorá slúži na oklamanie užitočných idiotov k obrane ideologického projektu pseudoreality, je to aj mocný nástroj sociálneho nútenia, ktorý využíva zdanlivo morálny rozmer. Relativista by to mohol označiť ako „morálny rámec“, ktorý je etický „v rámci ideológie“, ale pretože ide o morálku podmienenú nie faktami ľudskej existencie, ktoré existujú v skutočnosti, ale naopak sú skreslené v konštruovanej pseudorealite, bolo by vhodnejšie hovoriť o nej ako o paramorálnosti, nemorálnej falošnej morálke, ktorá leží popri (a oddelená od) všetkého, čo si zaslúži pomenovanie „morálne“. Cieľom paramorality je spoločensky presadiť vieru, že dobrí ľudia akceptujú paramoralitu a sprievodnú pseudorealitu, zatiaľ čo všetci ostatní sú morálne menejcenný a zlí. To znamená, že ide o inverziu morálky, otrokársku morálku, ako ju opísal Nietzsche vo svojej Genealógii mravov.

Pretože paramoralita je v skutočnosti nemorálna, účastníci pseudoreality zažijú razantné, zvyčajne totalitné presadzovanie ideologickej paramorality. Týmto spôsobom sa vytvára potrebný spoločenský tlak na udržanie lži a jej nemorálneho systému. Po cykle zneužívania potom zase použijú rovnaké princípy a taktiky na (para) -moralizáciu normálnych ľudí mimo systém, ktoré sa stanú časom oveľa razantnejšie. Trend smerom k pietizmu v puritánskom štýle, autoritárstvu a nakoniec k totalite pri uplatňovaní tejto paramorality je prakticky istotou prijatia ideologickej pseudoreality a tieto prípady zneužívania navštívia nielen každého účastníka vytvorenej fiktívnej reality, ale aj každého, koho možno nájsť alebo umiestniť do jeho tieňa (ktorý môže zahŕňať celé národy, alebo vlastne každého, dokonca aj tých, ktorí to odmietajú). Toto je opäť skutočná alchýmia pseudorealistického programu; transformuje normálnych morálnych ľudí na nemorálnych agentov, ktorí musia páchať zlo, aby sa cítili dobre a vnímali ako zlých tých, ktorí konajú dobro.

Ideologická paramorálnosť je ešte menej prístupná nesúhlasu ako paralogika ideologickej pseudoreality, pretože stavia všetko – vrátane samotnej reality a blahobytu každého jednotlivca, ktorý ju obýva – proti utópii, snu o absolútnej dokonalosti. Paramoralita teda vidí iba dva typy ľudí: tých, ktorí akceptujú pseudorealitu a nahrádzajú skutočnú morálku jej paramorálnosťou, postavenými ako šampióni proti tým, ktorí nesmú chcieť Utópiu (a ktorí preto musia chcieť svet utrpenia takého typu, ako sú jeho architekti najmenej schopný uniesť). V tomto ohľade neexistuje v paramorálnom systéme neutralita a všetky odtiene šedej sa alchymisticky transformujú do skutočnej čiernej a pseudo skutočnej bielej. V paramorálnosti pseudorealistu teda existuje buď úplne presvedčená podpora, alebo nepochopiteľná (v paralogickom systéme) a skazená (v paramorálnosti) túžba vidieť neurčité pokračovanie zla, ktoré už nebude existovať, keď bude Utópia (technicky nikdy) realizovaná. Útočné moralizovanie, ktoré nakoniec ospravedlní násilie a to aj v širokom meradle, je prípadnou zárukou týchto požiadaviek, ak sú dostatočne schopné preniesť túto moc na ideológov.

To zaručuje, že paramorálnosť ideologickej pseudoreality bude vždy represívna a totalitná. Nesúhlas a pochybnosti nemožno tolerovať a nesúhlas sa musí uzavrieť do morálnej jamy, ku ktorej sa vyznávači neodvážia priblížiť. Paramoralita ďalej bude vyžadovať klamne rozvetvené koncepty konceptov ako sú tolerancia (ktorá musí byť represívna), akceptovanie, súcit, empatia, spravodlivosť (všetky musia byť podmienené a selektívne), zásluhy (pri opakovaní doktrín pseudoreality) a kompromis (vždy uprednostňovať pseudoreálne tvrdenia), ktoré absurdne podporujú pseudorealitu, všetko podporované jazykovými hrami v jadre pseudorealistického ideologického projektu. Konkrétne to znamená, že vďaka tomuto rozdvojeniu sú tieto koncepty úplne relevantné spôsobmi, tak že sú zaujaté k svojim myšlienkam, ale sú prísne zakázané pre všetky ostatné. Tieto falošné konštrukcie majú jednostranne presunúť moc k ideológom, aby mohla zostať podopretá ich pseudorealita.

Je potrebné zdôrazniť, že paramorálnosť je vždy inverziou prevládajúcej morálky, ktorá na nej tiež parazituje – spomínaná Nietzscheho otrokárska morálka. Inými slovami, ide o zvláštny typ zvrátenej morálky, ktorá sa môže cítiť morálnejšia ako morálna, ale faktom je, že ide o zlo. Je to preto, lebo paramorálnosť slúži v službách pseudoreality a nie reality a je teda doménou psychopatie, ktorá keď postihne normálne masy, je zhubná. Cieľ paramorálnosti bude vždy vzniknúť a existovať v prospech ľudí s konkrétnymi psychopatológiami, ktorí sa inak nedokážu vyrovnať s nepríjemnosťami reality. To znamená, že najúspešnejším prostriedkom na získanie sily v ideologickej pseudorealite je pôsobením na vnímané ublíženia týchto ľudí a vybičovanie krívd tých, ktorí si vytrpeli podobnú nespravodlivosť s väčšou dôstojnosťou. Ak sú široko zmocnené, malo by sa s nimi zaobchádzať ako s ďalším príznakom hroziacej civilizačnej katastrofy a s potrebou identifikovať a odmietnuť pseudorealitu manipulujúcu s týmito pocitmi.

Vlákna, ktoré udržiavajú pseudorealitu

Je treba zdôrazniť, že pseudorealitu nie je možné udržovať bez dôsledného uplatňovania a presadzovania príslušných paralogík a paramorálností, ktoré boli práve opísané. Klasicky povedané, paralogika je pátos, ktorý podvracia logá a paramorálnosť je pátos, ktorý dominuje nad étosom. Žiadna spoločnosť nemôže zostať v takomto stave zdravá – alebo dlho prežiť. Ak chceme uniknúť katastrofám ideologických pseudorealít, musia sa identifikovať a prerušiť nitky paralogizmu a paramorality. Neprotirečenie a skutočná morálna autorita sú preto fatálne pre ideologické pseudoreality.

Tieto dva prvky – falošná paralogika a zlá paramorálnosť – sú rozhodujúce pre vytvorenie, udržiavanie a šírenie všetkých pseudorealít, ktoré idú nad rámec nešťastného deluzórneho jedinca. Sú to vlákna, ktoré udržiavajú celú znetvoreninu a jeho čoraz kriminálnejšiu činnosť. Ak budú zmysluplne zostrihané, padne celá pseudorealita, ktorá sa nedokáže udržať (nereálna) a nevyhnutne sa zrúti pod svoju váhou. Tento manéver bude mať samozrejme následky. Stiahne so sebou veľkú časť spoločnosti, ktorá sa nakazila, ale oslobodí tiež ľudí, ktorých chytila do pasce alebo ktorých drží ako rukojemníkov v zajatí, paralogicky aj paramorálne. Naučiť seba a učiť ostatných rozpoznávať tieto dve vlákna, paralogika a paramorálnosť, ktoré udržiavajú pseudorealitu – a teda považovať ich za zásadne nelogické a nemorálne – je kľúčovým a jediným možným spôsobom, ako odolávať a nakoniec zničiť hnutie založené na sociálnej výstavbe a presadzovaní ideologickej pseudoreality.

Náladovosti Strany

Pretože pseudorealita nie je opravdivá, nie je možné aby si ľudia, ktorý sa v nej chytili sami overili akékoľvek jej tvrdenie, aj keď majú odvahu cítiť sa k tomu naklonení (pretože to spôsobí paramoralizujúci výprask primeraný množstvu moci, ktorú sa pseudorealistom podarilo získať). To si vyžaduje povýšenie a vymenovanie špecialistov paralogiky a paramorálnosti ideologickej pseudoreality, aby mohli robiť tieto rozhodnutia pre všetkých (vyššie uvedeným rozdvojeným spôsobom). Tradičné moderné meno, ktoré sa dalo tejto kabale skorumpovaných „odborníkov“, je „strana“ („farizeji“ je pravdepodobne ešte jedno historické meno). Ide o ľudí, pre ktorých je pseudorealita navrhnutá aby z nej mali úžitok nepoctivým zarábaním peňazí a vydieraním a tak sa paralogika deformuje, snaží sa podporiť ich názory, aj keď sa tieto menia a paramorálnosť sa snaží zabezpečiť, aby boli vždy oprávnené. Vyhlasované akceptovanie pseudoreality, zručnosť v paralogike a uplatnenie paramorálnosti na seba a ostatných sa stávajú politickou skúškou záväzku strany a prístupu k straníckej koristi. To všetko bude vo všetkých, až na tie najvyššie úrovne činnosti strany, bežne a brutálne testované.

Pri tejto analýze nesmie byť stratené, aký zásadný je základný fakt, že pseudorealita neopisuje realitu. To má množstvo následkov. Za prvé zaväzuje stranu k nelogike a nemorálnosti, pretože sa zaväzuje spoliehať sa na paralogiku a paramorálnosť namiesto logiky a morálky. Malo by byť zrejmé, že to bude k najväčšej výhode pseudorealistov (strany), keď ich paralogické hľadisko bude najnelogickejšie ako len dokáže, zatiaľ čo stále bude schopné prejsť čuchovým testom generického sympatizanta ako „logický“ a takisto je výhodné pre ich paramorálnosť, aby bola rovnakým spôsobom maximálne nemorálna.

Tento stav vecí je sám o sebe účinnou zbraňou demoralizácie a celkom prirodzene – dokonca nevyhnutne – sa hodí pre konkrétne nevypočítateľnosti. Utopia si neuvedomí (to je ďaľšia vec), pretože je predmetom pseudoreality a teda nie skutočná, že na jej mieste bude iba železné zovretie strany za každú cenu a udržovanú akýmykoľvek prostriedkami (a tým viac zúfalo a brutálne zlyhávať). Diskusia mocných (a moci samotnej), ktorá nemá objektívny referenčný štandard a je bez všeobecného prístupu (v zásade) apelujúceho na rozum, sa stáva čoraz rozhodujúcejšou. Nevypočitateľná paralogika, ktorá dnes definuje čo je správne, ale nie nevyhnutne aj zajtra a to čo strana tvrdí, že má pravdu dnes, ale nie nevyhnutne zajtra a paralelná paramorálnosť, ktorá robí rovnaký trik, sú nadradené a teda budú zvýhodnené stranou. Neochvejným výsledkom sú rozmary strany, ktorá je vždy uprednostňovaným nástrojom dominancie a totality.

Je potrebné poznamenať, že zatiaľ čo strana vždy identifikuje a potrestá obetných baránkov, aby oprávnila svoje zneužívania a zakryla svoje navyšujúce sa zlyhania – ktoré sú isté z dôvodu narušenia reality v jadre jej projektu – samotná strana je konečným obetným baránkom pseudorealistického projektu. Tento zdanlivo nepravdepodobný fakt je zrozumiteľný v paralogickom zmysle (všimnite si, ako sa zdá nelogický) a vyžadovaný alchymistickým srdcom použitej paramorálky. Na koniec vždy dôjde na každý konkrétny pseudorealistický projekt, pseudorealita sa zrúti a obvinená z toho bude Strana. Tak ako zlyhali alchymistické experimenty a alchymistova duchovná čistota je vždy spochybňovaná (), tak bude obvinená z korupcie strana ich paramorálnymi „zlami“ (ako napríklad, že majú buržoáznu mentalitu). „Skutočná“ pseudoreálna ideológia zostane „nevyskúšaná“ (v dostatočne neskazenej podobe) a čo je dôležitejšie, všeobecný smer paralogiky a paramorálky preto prežije ich vlastnú smrť (opäť, to nemôže byť logické). Kresťanskí čitatelia to okamžite rozpoznajú ako inverziu kresťanstva (obrátený kríž), pretože Boh na kríž nepoloží nikoho iného, ako seba samého a ochotne nesie v prostote zodpovednosť za hriechy všetkých ostatných, čím umožňuje Milosť, zatiaľ čo takéhoto prístupu sa previnený vystríha aj všetkej zodpovednosti tak, aby vo svete pokračoval nerušený vlastnou deviáciou.

Neskôr, po nájdení tých správnych spoločenských alchymistických ingrediencií pre danú dobu, prežívajúce paralogické a paramorálne režimy vygenerujú novú, vo všeobecnosti identickú pseudorealitu, ktorá (liberálnu) civilizáciu znova ohrozuje. To je dôvod, prečo tieto dvojité vlákna paralogiky a paramorality je potrebné pretrhnúť, aby porazili pseudorealistické ideológie a zaočkovali inak zdravé spoločnosti (najmä liberálne) od ich zneužívania. Ak sa to podarí urobiť konkrétne pre príslušnú pseudorealitu, potom sa tento prejav zrúti dúfajme skôr, ako narobí veľa škody. Ak sa to dá urobiť všeobecne tým, že sa naučíme identifikovať a odmietať ideologické paralogizmy a paramorálky ako rod falošnej intelektuálnej a etickej činnosti, bude to oveľa lepšie. Stane sa to viac-menej iba prostredníctvom rozpoznávania: učením sa rozpoznávať pseudorealitu, paralogiku a paramorálku a následného uznania, že sú provinciou psychopatov, ktorým by nikdy nemala byť poskytnutá nekontrolovaná moc nad normálnymi ľuďmi.

Psychopatia a pseudorealita

Teraz, keď sme pevne stanovili, že ideologická pseudorealita je predurčená akonáhle začne získavať panstvo a moc, smerovanie k nevypočítateľnosti, zneužívaniu a totalite tých najničivejších, najnebezpečnejších a najhorších foriem – a k smrti civilizácií a obrovského počtu ich obyvateľov, ak nebudú dostatočne včas zahaltovaná v jej postupe – musíme sa pozastaviť, aby sme pochopili ďalší dôležitý bod, ktorý sa týka celej analýzy. Ak urobíme krok späť, aby sme posúdili nášho deluzórneho kultistu, o ktorom sa začala celá analýza, môžeme zhromaždiť ďalší dôležitý bod o podstate ideologických pseudorealít, ktoré boli doteraz opakovane naznačované. To jest: je ľahké si všimnúť, že táto hypotetická osoba nielenže môže byť, ale do istej miery je pravdepodobne aj psychopatická, ak vytvára kultovú ideológiu a sprievodnú pseudorealitu. Pseudorealita nie je podľa definície doménou príčetných a želanie vnucovať svoje patológie na iných pre svoj vlastný prospech, najmä manipuláciou s ich zraniteľnosťou je tak blízko jednoduchej všeobecnej definícii psychopatie, ako by sa dalo dúfať prečítať.

Psychopatické ideológie prinesú množstvo predvídateľných dôsledkov. Jednak svojou povahou priťahujú a usmerňujú víziu rovnako zmýšľajúcich psychopatických oportunistov („podfukárov“), ktorí budú tvoriť jadro rozvoja strany. Zhoršia tiež psychologické schopnosti každého, kto príde do styku s ideológiou – pre alebo proti. To sa deje prostredníctvom demoralizácie rôznych foriem, vrátane (para) moralizovania, vyobcovania, dialektických pascí a vysoko užitočnej taktiky využívania „reverzných blokád“, ktoré ničia schopnosť kohokoľvek spoznať pravdu o realite vnucovaním skreslení pseudoreality na ľudí (ktorá bráni ich návratu k zdravému rozumu a mimo pazúrov pseudoreality a jej paralogiky a paramorality). Tie majú tendenciu viesť k tomu, že ľudia už nebudú schopní rozlíšiť, čo je pravda, ani prijať pravdu – či už hmotnú alebo morálnu – musia byť niekde medzi tým, kde boli predtým a vnucovanou pseudorealitou. Jeden si okamžite všimne, že to nevyhnutne posúva terč ďalej od reality, pretože nová pozícia bude akousi kombináciou niekdajšej viery človeka a tvrdením z pseudoreality. Jeden si tiež všimne, že ide o manipuláciu, a keď sa jedná o paramoralizovanie ide o donucovanie (v prospech psychopatickej ideológie).

Najviac znepokojujúce je, že psychopatické ideológie generujú (dočasnú, ale) funkčnú psychopatiu u inak normálnych ľudí, ktorí sa pomocou týchto manipulácií stanú dostatočne presvedčenými spolucestujúcimi a sympatizantmi tejto ideológie. Doslova, okrem priamych účinkov demoralizácie a destabilizácie spôsobených narastajúcim odklonom ich viery od reality a k nereálnosti (pseudorealita), psychopatická ideológia núti svojich sympatizantov, aby verili a konali samými psychopatickými spôsobmi, prinajmenšom vo funkčnom zmysle. Toto sú požiadavky a cena za udržiavanie paralogiky (aby nebol „bláznom“ v pseudorealite) a paramorálky (aby nebol nesprávnym druhom človeka v pseudorealite) a pomaly sa tieto obete ideológie stávajú príšerami, na boj proti ktorým boli príliš slabí. Ako už bolo spomenuté, cnosti ako tolerancia a empatia sú zámerne zvrátené, kým sa nezačnú rozdvojovať, aby v sebe niesli politickú valenciu (paramorálnosť je dobrá , mravnosť je zlá), ktorá čoraz viac uprednostňuje pseudo-skutočnú ideológiu a stáva sa legitímne psychopatická, keď jej účinok zosilnie.

Normálny človek vystavený týmto okolnostiam nakoniec prestáva byť normálnym. K tomu dôjde, keď sa v pseudorealite „prebudia“ k „plnému vedomiu“. V tom okamihu sa dostanú na miesto, kde z ich pohľadu je pseudorealita realitou a realita je pseudorealitou. To znamená, že budú sami psychopatickí, nadšení z paralogického hľadiska pseudo-skutočného klamu a s rozvetvenou a zúženou etikou a morálnymi cnosťami v rámci jej paramorálneho systému. Je pravdepodobné, že u väčšiny takýchto predtým normálnych ľudí je tento účinok dočasný a podmienený účasťou na kulte, aj keď je pravdepodobné, že niektoré príslušné psychologické škody budú dlhodobé, ak nie trvalé. Výsledkom tejto dynamiky však v krátkodobom horizonte je rastúci počet funkčne a legitímne psychopatických ľudí, ktorí pre seba získavajú čoraz väčšiu moc, ktorú používajú (psychopatickými spôsobmi) na presadenie svojej ideologickej pseudoreality u každého iného.

Tento proces je dosť vycibrený. Nedostatky paralogiky, rozmary paramorálky a nesúlad okolo samotnej pseudoreality budú mať tendenciu vyvolať u vnímavého normálneho človeka podobný pocit trápenia pri obývaní reality, aký pseudorealita umožňuje. Je zrejmé, že je to vhodné pre nábor, indoktrináciu a prípadné (psychopatické) preprogramovanie, pretože pseudorealita je konštruovaná tak, aby umožňovala rozkvet týchto špecifických psychopatológií a vyhýbala sa detekcii a liečbe. V tomto ohľade by sa dalo hovoriť o šírení psychopatickej ideológie a jej pseudorealite známymi frázami ako „šialenstvo davov“, ktoré je trefnejšie, než by si človek na prvý pohľad mohol uvedomiť, ba dokonca sociopolitická „zombiefikácia“.

Je dôležité, čo táto okolnosť naznačuje, že priemerný „spolucestovateľ“ v kultovej ideológii si nielenže neuvedomuje, že je kultista, ktorý vo svojom živote používa nástroje a taktiku manipulácie (paralogiku a paramorálku) s ľuďmi a to normálnymi aj ideologicky „prebudenými“ kolegami kultistmi; nemôžu si to uvedomiť bez toho, aby najskôr opustili paralogiku a paramorálku, ktoré ich ovládli a zásadným spôsobom odmietli ideologickú pseudorealitu. Ocitajú sa v zlomovej situácii nielen z toho, že sú funkčne psychopatickí, ale aj to, že ich realita je naruby tak, že veria, že všetci normálni ľudia, ktorí nie sú (zatiaľ) kultistami, sú kultisti, zatiaľ čo oni sami nie sú. To predstavuje úplný obrat zdravého rozumu a premena normálneho na ideologicky psychopatického je v tomto bode úplná. Títo ľudia, ako sa mnohí v priebehu dejín tvrdo poučili, sú inak dobrí ľudia, ktorí sú schopní páchať genocídy.

Preseknutie vlákien

Aká by potom mohla byť odpoveď na túto nebezpečnú a večnú spleť? Našťastie je prvý krok veľmi jednoduchý. Je to iba povedomie. Učiť sa rozpoznávať konštruovanú pseudorealitu tým, čím je – vykonštruovaná simulácia reality, ktorá je pre ľudské spoločnosti nevhodná – a začínať bezohľadne odmietať akékoľvek požiadavky na účasť v nej. To znamená odmietnuť analýzu paralogiky (videním jej rozporov) a vyvodiť zodpovednosť paramorálky (rozpoznaním jej rozmarnosti, zloby a zla), ktoré udržujú klam. (Staré slovo pre toto je „sekularizmus“ v nešpecifickom zmysle.) V presnom okamihu sa človek stane kompetentným na spozorovanie lži – alebo siete lží – udržovaných v službe vytvorenej pseudoreality a jej sociálneho vynucovania, keď človek už má potrebnú perspektívu na prelomenie kúzla pseudoreality v jej celistvosti. Toto, viac ako čokoľvek iné, keď rozpoznáme klam za to čo je, je preseknutie vlákna paralogiky a paramorality a spolu s nimi sa zrúti aj pseudorealita.

To sa dá dosiahnuť iba tak, že sa človek naučí dostatočne vidieť triky, hovoriť pravdu a odmietne byť prinútený podieľať sa na čoraz hegemonickejšej pseudorealite skôr, ako si získa totalitnú moc. Ak hovoríme prakticky, existujú dva priame spôsoby, ako to dosiahnuť. Jedným je vyvrátenie pseudoreality a druhým jej odmietnutie.

Pre väčšinu ľudí je odmietnutie jednoduchšie ako vyvrátenie dôkazmi a vyžaduje si menej z človeka. Postačí sila vôle a charakteru. Jednoduché odmietnutie podieľať sa na pseudorealite, využívať jej paralogiku alebo sa skloniť pred jej paramorálnosťou – a žiť svoj život tak, akoby to bolo pre vás úplne irelevantné – je silným prejavom odporu proti ideologickej pseudorealite. Nevyžaduje to nič viac od človeka ako presvedčené vyhlásenie, ktoré hovorí: „To sa ma netýka, pretože to nie som ja“ (alebo „ani úplne skutočný“), a odmietanie prijímať rozhodnutia založené na sociálne konštruovanom strachu a zastrašovaní a ochotu žiť svoj život za najbežnejších podmienok. Jedná sa o silný a pokojný akt vzdoru, ktorý mnoho ďalších normálnych ľudí (mimo pseudo-reality) rozpozná kvôli svojej sile a hoci vás to z krátkodobého hľadiska a v niektorých ohľadoch bude niečo stáť, z dlhodobého hľadiska to zožne úžitok a v iných ohľadoch, prinajmenšom do tej miery, aby paramorálna totalitná pasca nebola naplno rozvinutá v dostatočne zlomenej a demoralizovanej spoločnosti. Držte hlavu hore a odmietnite žiť svoj život podľa (psychopatických) podmienok niekoho iného a proti takýmto začínajúcim režimom urobíte veľa. 

Vyvrátenie pseudoreality je ťažšie, pretože si vyžaduje oveľa konkrétnejšie vedomosti, ako aj zručnosť, charakternú silu a odvahu. Niekto to ale tiež musí urobiť, ak sa už ideologická pseudorealita udomácnila. Takáto pseudorealita musí byť ukázaná čo najviac ľuďom, ako falošná realita a zhubná fikcia. Ako prvé je potrebné odhaliť a vysvetliť jej skreslenia reality, protirečenie jej paralogiky a zlá a poškodenia jej paramorálky. Tieto ciele si vyžadujú oddanosť, čo je v istom zmysle premrhanie veľa času a vynaloženie veľkého úsilia úmyselne, keď sa človek učí niečo o čom vie, že je falošné, a preto (ak je úspešný) zbytočné. Je tiež demoralizujúce učiť sa, vzhľadom na psychopatickú povahu materiálu. Nie je to pre slabé povahy, aj keď všetko dobre dopadne.

Obyčajne tento spôsob nebude pohodlný a vyžaduje si nesmiernu odvahu presne takého druhu, akú veľmi účinná ideologická demoralizácia rozleptáva a obmedzuje. Paralogik bude interpretovať priamy disent ako hlúpy alebo bláznivý a paramorálnosť ho bude charakterizovať ako zlo (alebo motivovaný zlými úmyslami, aj keď nie sú vedomé a mimo povedomia disidenta). Odvaha uniesť tieto nehorázne urážky a ohováranie a uniesť nespravodlivé spoločenské následky je preto nevyhnutným predpokladom zastavenia totality. Je pochopiteľné, že väčšina si nevyberie túto cestu, treba však varovať: čím dlhšie sa bude čakať, tým to bude horšie.

Pre tých, ktorí sa tejto úlohy zhostia, ich prístup je kombináciou informovanosti, odvahy, úprimnosti a podvratnej vtipnosti. Byť informovaný je nevyhnutnosť na identifikáciu, odhalenie a vysvetlenie deformácií pseudoreality a ich porovnanie s realitou. Je tiež potrebné využiť najrozhodujúcejší nástroj, ktorý existuje proti ideologickým pseudorealitám, ktorým je pravidlo neprotirečenia. Pseudoreality a ich paralogické štruktúry vždy odporujú realite a sebe samým a odhaľovanie týchto rozporov odhaľuje ich lži. Byť odvážny a priamy je nevyhnutné; veriť v seba a svoje (skutočné) hodnoty a tak odolávať paramoralizujúcim útokom a sociálnemu tlaku, ktorý vygenerujú, ale aj inšpirujú istým spôsobom a obnovujú morálnu autoritu u tých, ktorí sú vyčerpaní z tohto skreslenia. Byť podvratný a zábavný podkopáva psychopatiu a vôľu k moci, ktoré charakterizujú celý ideologický pseudorealistický podnik.

Účinne sa brániť a s dostatočnými vedomosťami (vyvrátiť) je samozrejme najlepšie, ale efektívne je aj vzdorovanie a to aj obyčajným odmietnutím účasti na akejkoľvek zjavnej lži. Je to preto, že odhalenie ideologickej pseudoreality tým, čím je – nepravdivé a irelevantné pre skutočnú realitu – podrýva pseudorealitu a povzbudzuje ďalších ľudí, aby ju vyvracali a odmietali. Ešte silnejšie však je odhalenie základnej podstaty ideologickej pseudoreality – že je psychopatická – pre normálnych ľudí (vrátane tých, ktorí sú čiastočne polapení) a patrí medzi spôsoby vyššieho stupňa, ako možno oddeliť paralogické a paramorálne vlákna. A práve psychopatická reakcia je to, čo bude výsledkom efektívneho odporu proti psychopatickej ideológii. Náročné je, že vy, ktorí sa odvážite odolávať ich hrám a uniknete ich pasci, sa stanete terčom ich psychopatickej zloby a veľa sympatizantov, ktorých by ste zvyčajne považovali za priateľov sa postaví proti vám (v paramorálnosti nie je neutrálnosť). Čím skôr človek vstúpi do tohto boja, tým viac odvahy vyžaduje a tým je cennejší.

Určitú potrebnú odvahu odolávať možno nájsť pri zapamätaní si, že pseudorealita nie je skutočná, jej paralogika nie je logická a jej paramorálnosť nie je morálna. To znamená, že to nie ste vy; sú to oni. Trochu viac chrbtice je možné získať, keď si uvedomíme, že akonáhle začne pseudorealita vytláčať realitu čo i len pre pár percent populácie, už nie je otázkou, či sa situácia zhorší, ale ako veľa sa zhorší pred prasknutím bubliny. Realita vždy zvíťazí a katastrofa prichádza úmerne k veľkosti lži medzi nami a ňou, takže je lepšie konať skôr ako neskôr. Ešte viac srdca spočíva v uchopení toho, že sa to bude zhoršovať až do momentu, keď sa objaví skutočný odpor a potom po kolísavom prechode sa to začne zlepšovať. Čas konať je teda teraz.

Spôsob, akým funguje odpor – prostý odpor – spočíva v tom, že sa normálnemu človeku vráti epistemická a morálna autorita nevyhnutná na to, aby odolal nelegitímnym požiadavkám ideológa podieľať sa na pseudorealistickom podvode. To znamená, že obnovuje dôveru v normálnosť. Nikto sa nehanbí vzdorovať podvodu, nech má akúkoľvek formu a to je skutočný jav, ktorému čelíme s každou rastúcou ideologickou pseudorealitou. Jeho paralogické vlastnosti a princípy paramorálky nás zbavujú zmyslu pre autoritu, aby sme vedeli, čo je a nie je pravda a čo je a nie je správne. Autorita však chýba iba za predpokladu paralogického a paramorálneho systému – teda vnútri pseudoreality – a môže ju získať každý, kto sa jednoducho odmietne zúčastniť na klamstve. Vykročte z pseudo-reality (vezmite si „červenú pilulku“, ako je znázornené v Matrixe) a uvidíte. 

Americký spisovateľ, matematik a politický komentátor, Dr. James Lindsay, napísal šesť kníh zahŕňajúcich rôzne predmety vrátane náboženstva, filozofie vedy a postmodernej teórie. Je zakladateľom Nového diskurzu a v súčasnosti propaguje svoju novú knihu „Ako viesť nemožné rozhovory“.

 

Súvisiace články:

Sott archive: Psychopathy and the Origins of Totalitarianism

Print Friendly, PDF & Email
Sdílejte

One thought on “Psychopatia a zrod totality

Leave a Reply

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

blank