Michael Prescott vo svojej novej knihe skúma fakty o živote po smrti

Michael Tymn
Whitecrowbooks.com
Preklad: NaSeveru.org
Dátum: 3. únor 2021

Aj keď je Michael Prescott známy ako najpredávanejší autor 22 napínavých románov New York Times a USA Today, je známy aj svojím blogom zaoberajúcim sa predovšetkým otázkami paranormálnych javov a života po smrti. Za posledných 20 rokov vytvoril viac ako 1 600 blogových príspevkov s viac ako 50 000 komentármi čitateľov.

Konečným výsledkom je odklon od žánru fikcie a teraz prichádza s jeho nedávno vydanou knihou The Far Horizon: Perspectives on Life Beyond Death (Vzdialený horizont: Pohľady na život po smrti), ktorý vydalo vydavateľstvo White Crow Books. Kniha začína skúmaním najlepších dôkazov, ktoré k nám špiritistický výskum a parapsychológia za posledných 138 rokov priniesli od vzniku organizácie Society for Psychical Research, potom sa pýta prečo to nie je širšie známe a akceptované. Ponúka štyri modely vedomia po smrti, pričom každý z nich rozoberá v samostatných kapitolách. „Vo všetkých štyroch modeloch je časopriestorový vesmír vykreslený našim subjektívnym vnímaním špičkou ľadovca a ďalších deväť desatín je skrytých pred zrakom,“ vysvetľuje Prescott. “Obrovské rozlohy reality a obrovské ríše vedomia ležia ponorené pod povrchom, pre ktoré je pre nás ťažké získať prístup. Je to ťažké, ale nie nemožné, ako to mystici, šamani a špiritisti potvrdzujú počas celej histórie.”

Ako vie každý, kto dôkladne preštudoval dôkazy je veľa z nich neurčitých, záhadných, popreplietaných a často v rozpore so zavedenou náboženskou dogmou a doktrínou, ako aj s bežnou vedou. Vzniká veľmi abstraktný obraz posmrtného života, ktorý si vyžaduje veľa bystrosti. V skutočnosti toľko z toho presahuje ľudské chápanie. Je však dosť zrejmé, že vyšetrovateľ s otvorenou mysľou môže začať vidieť inteligenciu a jasnosť v abstraktnosti. Prescott majstrovsky dáva zmysel tomu, čo sa mnohým javí ako nezmysly. Ako tvrdí, nemusí to byť „záhadná anomália“ ale dá sa to považovať za „logické rozšírenie našej skúsenosti s realitou tu a teraz“.

Nedávno som mu položil niekoľko otázok e-mailom.

Viem, že to v knihe vysvetľuješ, ale môžeš len stručne zhrnúť, čo ťa priviedlo k téme života po smrti a čo ťa v nej drží ďalej?

Hlavnou vecou bola akási raná kríza stredného veku v roku 1997, keď som mal 36 rokov. Pred tým časom som bol úplným skeptikom bez záujmu o paranormálne javy alebo o posmrtný život. Jediné čítanie, ktoré som na túto tému urobil, boli knihy od Martina Gardnera a Jamesa Randiho. Ovplyvnili ma okrem iného aj skeptické názory Isaaca Asimova a Carla Sagana. Pravdepodobne by som bol dobrým kandidátom na členstvo v CSICOP, ako sa im vtedy hovorilo, keby ma táto téma viac zaujímala. Ale v roku 97 som začal spochybňovať celý môj svetonázor. Bolo to čiastočne kvôli skúsenosti, ktorú som mal, keď som sa snažil prísť s myšlienkou na román.

Písanie príbehu sa zastavilo v mŕtvom bode, bol som veľmi frustrovaný a depresívny a skoro som to vzdal, keď som zrazu z ničoho nič pocítil intenzívne nutkanie sadnúť si k počítaču a začať písať. Pokračoval som v písaní desaťstranového súhrnu úplne nového príbehu, ktorý mi bol v skutočnosti nadiktovaný. Táto synopsa sa zmenila na román Comes the Dark, najezoterickejšiu a „najliterárnejšiu“ vec, ktorú som napísal.

Táto skúsenosť ma hlboko zaujala. Priviedlo ma to k záujmu o podvedomie a myšlienke, že dve mozgové hemisféry fungujú do istej miery nezávisle na sebe. To ma zase prinútilo nahliadnuť do podstaty vedomia, ktoré ma viedlo trochu duchovným smerom. Pravdepodobne v dôsledku toho som začal mať pocit, že môj pohľad na život je stiesnený a povrchný – že mi chýba celkový obraz.

A tak som začal brať paranormálne javy trochu vážnejšie. Postupoval som postupne a opatrne, pretože spočiatku som mal takmer smiešny pocit, že som čítal o týchto veciach. Začal som morfickými poľami od Ruperta Sheldrakea, prešiel som k dôkazom pre extra zmyslové vnemy a nakoniec som prekročil Rubikon tým, že som sa začal vážne dívať na život po smrti. To je niečo, o čom som si nikdy nemyslel, že to urobím.

Keď si zoberieme mierku v percentách, kde nula je úplná nedôvera a 100 absolútna istota, pokiaľ ide o vedomie prežívajúce po smrti, kde si bol pred 30 rokmi a kde si teraz?

Pred 30 rokmi to bola nula. V dnešnej dobe je to asi 90%, v niektorých dňoch možno 95%.

Čo bude potrebné, aby si sa dostal na 100%?

Pravdepodobne na to bude nutné skutočne zomrieť! Alebo mať aspoň zážitok blízko smrti. Čítaním o téme alebo rozprávaním sa s ľuďmi alebo navštevovaním špiritistov, zaznamenávaním snov, synchronicitami a predtuchami alebo meditáciami sa dá dostať len po určitý bod. Všetky tieto veci som urobil a sú určite užitočné, ale nestačia na to, aby ma dostali na 100%.

Ak by si mal vybrať z análov špiritistického výskumu, parapsychológie a štúdií vedomia tri prípady, ktoré by boli najpresvedčivejšie, ktoré by si vybral?

Myslím si, že prípad Bobbie Newlove, do ktorého bola zapojená aj špiritistka Gladys Osborne Leonard, je dosť presvedčivý. Rovnako aj prípad R-101, ktorý sa týka Eileen Garrettovej. Novším prípadom je záhada vraždy Jacquiho Poola. Všetky tri tieto prípady pojednáva moja kniha.

Na všeobecnejšej úrovni, krížová súvzťažnosť [nastáva, keď špiritistická komunikácia prijímaná prostredníctvom jedného média je spojená s komunikáciou prijímanou prostredníctvom iného média alebo viacerých] poskytuje veľmi dobré dôkazy o špiritizme, ktorá presahuje takzvané super-psi, ale jedná sa o celú sériu prípadov nielen o jeden. Nehovorím však o krížových súvzťažnostiach v knihe Far Horizon, pretože téma je príliš komplikovaná na to, aby sa dala rýchlo zhrnúť.

Vidíš rastúci záujem o túto tematiku alebo je to téma zapadnutá prachom, možno sa dokonca pohybuje spiatočne?

Môj osobný záujem sa trochu vytratil, už len preto, že som to vyšetroval toľko rokov a už to pre mňa nie je čerstvá vec. Moja kniha je tak trochu zhrnutím. Nepísal by som, kým by som nemal pocit, že som zašiel dosť ďaleko, ako som mohol.

V rámci spoločnosti si myslím, že záujem dosť stúpa. Bohužiaľ, veľa nového výskumu sa zatiaľ nerobí. Ako sám vieš a asi lepšie ako takmer ktokoľvek, rozkvet výskumu posmrtného života prebiehal na konci 19. a na začiatku 20. storočia, keď boli do deja zapojení veľmi prominentní ľudia, najmä William James. Nepoznám dnes nikoho podobnej význačnosti, kto by bol ochotný zapojiť sa tohto typu práce.

Horšie je, že existuje len veľmi málo podpory financovania. Najrýchlejšou cestou, ako si skrátiť kariéru v prírodných vedách, je rozhodnúť sa pre štúdium paranormálnych javov, najmä života po smrti. Len veľmi málo ľudí chce spáchať kariérnu samovraždu. Nemyslím si, že sa to čoskoro zmení, pretože „vedecko-vládny komplex“ je voči takýmto myšlienkam nesmierne nepriateľský. A väčšina tohto vedeckého financovania, ako aj jeho publikovanie v bežných recenzovaných časopisoch a pôsobenie v akademických inštitúciách, je riadená týmto komplexom. Hovorím o USA. Možno v iných krajinách existuje viac otvorenosti. Neviem.

Prečo je toľko odporu voči tejto téme, ktorú by zjavne masy privítali?

Myslím si, že masy sa tejto téme nebránia. Keď spomeniem svoj záujem o nadprirodzený a posmrtný život pred bežnými ľuďmi, často zistím, že majú svoje vlastné skúsenosti, o ktoré sa chcú podeliť. Tieto príbehy si však nechávajú pre seba, pokiaľ sa necítia pohodlne sa otvoriť.

Celej tejto myšlienke sa však silne bránia elity, ktoré sú vo svojej filozofii dôsledne materialistický. Dokonca aj veľmi kreatívni a inteligentní ľudia – ako napríklad Elon Musk – sa zdajú byť limitovaný materialistickým myslením. Napríklad, keď Musk hovorí o vesmíre ako o simulácii virtuálnej reality, javí sa to ako program doslova bežiaci na nejakom mimozemskom počítači. Jedná sa o čisto materialistickú a naivnú interpretáciu myšlienky, ktorú je možné interpretovať oveľa duchovnejšie.

Vo svojej knihe idem do simulačnej hypotézy ako jedného modelu reality, objasňujem však, že nehovorím o doslovnom počítačovom programe. Namiesto toho hovorím o informačnom matrixe, ktorý existuje v oblasti presahujúcej časopriestorový vesmír, ktorý zažívame. Je to v podstate to isté ako noumenálna sféra Immanuela Kanta, odlišná od fenomenálnej sféry priamej skúsenosti. Alebo by sa to dalo porovnať s Platónovým svetom Foriem, skutočnou realitou, ktorú však vnímame iba ako tiene na stene v jaskyni.

Bohužiaľ materialistické tendencie zasahujú aj do štúdií po posmrtnom živote. V priebehu rokov sme videli pokusy ľudí postaviť stroj, ktorý by dokázal komunikovať s mŕtvymi. Jedno také zariadenie, ktoré dostalo názov Spiricom, bol predmetom knihy Johna Fullera, Duch 29 megacyklov. Aj keď nikdy neviete, či by to mohlo fungovať, nemám o týchto snahách nijako zvlášť dobrý názor. Pre mňa to nie je o budovaní lepšej pasce na myši. Musíme sa naučiť dať do poriadku svoje vedomie, nie vylepšiť našu technológiu.

V poslednej dobe vydávaš vlastné publikácie. Prečo si sa rozhodol ísť k White Crow Books s týmto titulom?

Pôvodne som sa to chystal vydať sám, čo som robil zhruba od roku 2011 po tom, čo moja dvadsaťročná tradičná vydavateľská kariéra skončila. S elektronickými knihami sa mi dobre darilo. Nejaký čas som na tom trhu zarábal viac peňazí, ako som kedy zarobil cez Penguin. Ale predaj v poslednej dobe poklesol. Takže keď Jon Beecher z vydavateľstva White Crow Books povedal, že sa dozvedel o projekte a zaujíma sa oň, rád som s ním pohovoril. Je to naozaj milý človek s fascinujúcim životným príbehom a jeho spoločnosť vydala mnoho kvalitných kníh vrátane tej tvojej. Cítil som, že on dokáže viac s knihou The Far Horizon, ako ja sám.

Aké je kľúčové posolstvo tvojej knihy?

Kľúčovým posolstvom je, že život po smrti nemusí byť v našom myslení rozškatuľkovaný. Na pochopenie vesmíru okolo nás nemusíme používať jednu sadu konceptov alebo metafor a potom prísť s úplne novou sadou konceptov a metafor, aby sme mali zmysel z posmrtného života. Oba typy existencie – našu inkarnačnú existenciu a našu posmrtnú existenciu – môžeme považovať za súčasť kontinua.

To vyžaduje pochopenie jednej podstatnej skutočnosti, a to, že všetky skúsenosti sú subjektívne. Aj keď tvrdím, že pre našu skúsenosť existuje objektívny základ, nič to nemení na skutočnosti, že samotná skúsenosť je svojou podstatou subjektívna. Nemôžete mať skúsenosť bez predmetu a subjektu, ktorý ho vníma. A pokiaľ ide o skúsenosť ako takú, vnímanie je realita. Je nemožné oddeliť vnímanie udalosti od udalosti samotnej, pretože udalosť pre nás existuje iba v jej vnímaní.

Ak vidíme realitu v týchto pojmoch, potom posmrtná realita jednoducho zahŕňa presun zamerania – presmerujeme našu pozornosť z jednej úrovne skúsenosti na druhú. Alebo zmeníme svoje vedomie z jedného stupňa vnímania na druhý. Znamená to to isté.

Musíme sa zbaviť predstavy, že keď zomierame, fyzicky cestujeme na nejaké iné fyzické miesto, ktoré nazývame posmrtný život. Je to skôr ako zmena vnímania – rozšírenie vnímania – aj preto môžu lieky rozširujúce myseľ priniesť skúsenosti, ktoré majú veľa spoločného s cestovaním mimo tela a skúsenosťami blízko smrti.

Inými slovami, všetko je to o vedomí a ak vidíme, že vedomie existuje pozdĺž spektra frekvencií, potom umieranie nie je nič iné ako vytočenie na vyššiu frekvenciu. Čo je samozrejme ďalší z modelov, ktoré skúmam v knihe The Far Horizon!

O autorovi: Michael Tymn je autorom knihy Odhalenie posmrtného života: Čo sa stane po našej smrti, Vzkriesenie Leonory Piper: Ako veda objavila posmrtný život a Mŕtvi muži hovoria: Posmrtný život Komunikácia z 1. svetovej vojny. Jeho pripravovaná kniha Nikto skutočne neumiera, No One Really Dies: 25 Reasons to Believe in an Afterlife vychádza 26. januára 2021 v angličtine.

Súvisiace články:

Sott archive: Suspense novelist Michael Prescott explores the non-fiction of life after death

Print Friendly, PDF & Email
Sdílejte

Leave a Reply

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

blank