Nastupujúca totalitná dystopia: Rozhovor s profesorom Mattiasom Desmetom

Patrick Dewals
Lockdown Skeptics
Preklad: NaSeveru
Dátum: 10. březen 2021
Foto: Cartoon by Peter Poplaski

Len málo javov na globálnej úrovni malo taký rýchly výrazný vplyv, ako súčasné vypuknutie koronakrízy. V krátkom čase došlo k úplnej reorganizácii ľudského života. Spýtal som sa Mattiasa Desmeta, psychoterapeuta a profesora klinickej psychológie na univerzite v Gente, ako je to možné, aké sú dôsledky a čo môžeme očakávať v budúcnosti.

Je to takmer rok od začiatku krízy koronavírusu, aké je duševné zdravie obyvateľstva?

V súčasnosti existuje len málo čísel, ktoré ukazujú vývoj možných ukazovateľov, ako je užívanie antidepresív a anxiolytík alebo počet samovrážd. Je však obzvlášť dôležité umiestniť duševné zdravie počas krízy koronavírusu do kontextu vo svojej historickej kontinuite. Duševné zdravie upadalo po celé desaťročia. Dlhodobo neustále rastie počet problémov s depresiou a úzkosťou, ako ja počet samovrážd. V posledných rokoch došlo k enormnému nárastu absencie z dôvodu psychického utrpenia a syndrómu vyhorenia. Rok pred vypuknutím korony ste mohli cítiť, ako táto nepokojnosť rastie exponenciálne. To vzbudilo dojem, že spoločnosť smeruje k bodu zlomu, v ktorom je nevyhnutná psychologická „reorganizácia“ sociálneho systému. Toto sa deje počas krízy koronavírusu. Spočiatku sme si všimli, že ľudia s malými znalosťami o víruse majú strašné obavy a prejavila sa skutočná spoločenská panická reakcia. Stáva sa to najmä vtedy, ak sa v osobe alebo populácii nachádza silný skrytý strach.

Psychologické rozmery súčasnej koronovej krízy sú vážne podceňované. Kríza pôsobí ako trauma, ktorá zbavuje jednotlivca historického zmyslu. Trauma sa sama o sebe považuje za izolovanú udalosť, ktorá je v skutočnosti súčasťou nepretržitého deja. Ľahko napríklad prehliadneme skutočnosť, že značnej časti populácie sa pri úvodnom uzavretí krajín podivne uľavilo a cítila sa oslobodená od stresu a úzkosti. Pravidelne som počul, ako ľudia hovoria: „Áno, tieto opatrenia sú autoritatívne, ale aspoň sa trochu uvoľním.“ Pretože každodenný život sa zastavil, zavládol nad spoločnosťou pokoj. Uzamknutie často oslobodilo ľudí od predchádzajúcej psychickej rutiny. Takto bola vytvorená podvedomá podpora uzamknutia. Keby obyvateľstvo nebolo vyčerpané svojím životom a najmä zamestnaním, nikdy by neexistovala podpora pre výluku. Prinajmenšom nie ako reakcia na pandémiu, ktorá nie je príliš zlá v porovnaní so závažnými pandémami minulosti. Niečo podobné ste si všimli, keď sa skončilo prvé uzamknutie. Potom ste pravidelne počuli výroky ako „Už sa nevrátime k životu znova tak, ako sme zvykli, opäť uviaznutí v premávke“ a podobne. Ľudia sa nechceli vrátiť do predkoronového normálu. Ak nezoberieme do úvahy nespokojnosť obyvateľstva s jeho existenciou, nepochopíme túto krízu a nebudeme ju vedieť vyriešiť. Mimochodom teraz mám dojem, že sa z nového normálu stala opäť zabehnutá koľaj a nebol by som prekvapený, keby sa v blízkej budúcnosti skutočne začalo zhoršovať duševné zdravie. Možno najmä, ak sa ukáže, že vakcína neposkytuje také magické riešenie, aké sa od nej očakáva.

V médiách sa pravidelne objavujú zúfalé výkriky mladých ľudí. Ako vážne ich beriete?

Mali by ste vedieť, že výluky a súvisiace opatrenia sú pre mladých ľudí úplne odlišná záležitosť ako pre dospelých. Na rozdiel od dospelého v strednom veku znamená časové rozpätie jedného roka pre mladého človeka obdobie, v ktorom človek prechádza obrovským psychologickým vývojom, ktorý sa väčšinou odohráva v dialógu s rovesníkmi. Dnešní mladí ľudia prežívajú toto obdobie izolovane a môže sa stať, že to bude mať pre väčšinu z nich negatívne dôsledky. Ale pokiaľ ide o mladých ľudí, všetko je zložité. Napríklad tí, ktorí predtým zažili akútnu sociálnu úzkosť alebo sociálnu izoláciu sa teraz môžu cítiť lepšie, pretože už viac nie sú tými zlými. Ale vo všeobecnosti táto koronová kríza nepochybne najviac postihuje mládež.

A čo úzkosť u dospelých?

U dospelých je tiež strach, ale predmet strachu sa líši. Niektorí sa v prvom rade boja samotného vírusu. Na mojej ulici žijú ľudia, ktorí sa len ťažko odvážia opustiť svoje domovy. Iní sa obávajú ekonomických dôsledkov opatrení. A ešte ďalší sa obávajú sociálnych zmien, ktoré priniesli koronové opatrenia. Boja sa vzniku totalitnej spoločnosti. Rovnako ako ja (smiech).

Je úmrtnosť a chorobnosť spojená s koronavírusom primeraná vystrašenej reakcii?

Choroby a utrpenie sú vždy zlé, ale škodlivé účinky reakcie vlád krajín sú neprimerané zdravotnému riziku vírusu. Profesionálne sa podieľam na dvoch výskumných projektoch týkajúcich sa koronavíru. Ako výsledok som s dátami pracoval pomerne intenzívne. Je zrejmé, že úmrtnosť na vírus je dosť nízka. Čísla, ktoré médiá oznamujú, vychádzajú z povedzme príliš nadšeného počtu. Bez ohľadu na akékoľvek predtým existujúce zdravotné problémy, takmer každý starší človek, ktorý zomrel, bol pridaný do zoznamu úmrtí na koronu. Ja osobne poznám jednu osobu, ktorá bola zaregistrovaná ako koronová smrť. Bol to pacient s rakovinou v poslednom štádiu, ktorý zomrel skôr na rakovinu ako na koronu. Pridanie týchto druhov úmrtí k úmrtiam na koronu zvyšuje počet a zvyšuje úzkosť v populácii. 

Počas druhej vlny mi zavolalo niekoľko lekárov na pohotovosti. Niektorí mi hovorili, že ich oddelenie nebolo absolútne preplnené pacientmi s koronou. Iní mi povedali, že viac ako polovica pacientov na JIS nemala koronu alebo vykazovali také mierne príznaky, že by ich poslali domov aby sa zotavili, keby im bola diagnostikovaná chrípka. Ale vzhľadom na panujúcu paniku sa to ukázalo ako nemožné. Bohužiaľ, títo lekári si želali zostať v anonymite, takže sa ich správa nedostala do médií a verejnej mienky. Niektorí z nich neskôr povedali svoj príbeh novinárovi zo spravodajskej siete VRT, ale bohužiaľ z toho dodnes nič nebolo. A chcem spomenúť, že boli aj ďalší lekári, ktorí interpretovali zjavné fakty úplne iným spôsobom, ako vykresľujú konvenčné rozprávania.

Zaráža nás strata schopnosti kritizovať konsenzus a koronové opatrenia, a to ani v akademickom svete, kde si vedecké ideály vyžadujú kritické myslenie. Ako si to vysvetľujete?

Nenechajte sa pomýliť: na univerzitách a v lekárskom svete existuje veľa ľudí, ktorí sú ohromení tým, čo sa deje. Mám dosť priateľov v lekárskej oblasti, ktorí neakceptujú konvenčný popis. Hovoria: „otvor oči, nevidíš, že tento vírus nie je mor?“ Ale príliš často neprijmú krok, aby to povedali verejne. Navyše na každý kritický hlas pripadá tridsať ďalších, ktoré idú s príbehom aj keď to znamená, že musia opustiť svoje kritické vedecké štandardy.

Myslíte, že je to prejav zbabelosti?

V niektorých prípadoch to tak je. V skutočnosti môžete všade rozlišovať tri skupiny. Prvá skupina príbehu neverí a hovorí to verejne. Ani druhá skupina príbehu neverí, ale aj tak s ním verejne vychádza, pretože si netrúfa na sociálny tlak. A tretia skupina skutočne verí v dominantný príbeh a má skutočný strach z vírusu. Druhú skupinu určite nájdeme aj na univerzitách.

Je zarážajúce, ako vedecké štúdie aj v tejto koronovej kríze, odhaľujú veľmi rozmanité výsledky. Na základe týchto výsledkov môžu vedci obhajovať takmer diametrálne odlišné teórie ako jedinú pravdu. Ako je to možné?

Výskum korony skutočne prekypuje protikladmi. Napríklad pokiaľ ide o účinnosť masiek alebo hydroxychlorochínu, úspešnosť švédskeho prístupu alebo účinnosť testu PCR. Ešte kurióznejšie je, že štúdie obsahujú obrovské množstvo nepravdepodobných chýb, ktoré by normálne rozumný človek neočakával. To platí stále, pokiaľ ide o stanovenie absolútneho počtu infekcií, zatiaľ čo aj školák vie, že to nič neznamená, pokiaľ sa počet zistených infekcií neporovnáva s počtom vykonaných testov. Je zrejmé, že čím viac testov vykonáte, tým je pravdepodobnejšie, že sa počet infekcií zvýši. Je to také ťažké? Okrem toho je potrebné mať na pamäti, že test PCR môže priniesť veľké množstvo falošne pozitívnych výsledkov, pretože táto metóda sa na diagnostiku veľmi nehodí. Spolu to znamená, že nepresnosť čísel denne distribuovaných médiami je taká veľká, že niektorí ľudia podľa môjho názoru pochopiteľne tušia o sprisahaní, aj keď len apokryfne.

Tento jav je ale lepšie vložiť do historického hľadiska, pretože problematická kvalita vedeckého výskumu nie je novou záležitosťou. V roku 2005 vo vedách prepukla takzvaná „replikačná kríza“. Niekoľko výborov zriadených na vyšetrovanie prípadov vedeckých podvodov zistilo, že vedecký výskum sa hemží chybami. Uvedené závery majú často veľmi pochybnú hodnotu. Ako následok sa objavilo niekoľko článkov s názvami, ktoré prenechávajú len málo predstavivosti. V roku 2005 John Ioannidis, profesor lekárskej štatistiky v Stanforde, publikoval Prečo je väčšina publikovaných výsledkov výskumu nepravdivá. V roku 2016 iná výskumná skupina písala o rovnakej téme v publikácii Reprodukovateľnosť: tragédia chýb publikovaná v lekárskom časopise Nature. To sú len dva príklady veľmi rozsiahlej literatúry popisujúcej tento problém. Sám som si dobre vedomý vratkých vedeckých základov mnohých výsledkov výskumu. Popri magisterskom odbore v klinickej psychológii som získal magisterský titul v odbore štatistika. Môj doktorát sa zaoberal problémami merania v oblasti psychológie.

Ako bola kritika prijatá vo vedeckom svete?

Spočiatku to vyvolalo šok, po ktorom sa uskutočnil pokus o vyriešenie krízy požadovaním väčšej transparentnosti a objektivity. Ale myslím si, že toto sa veľmi nevyriešilo. Príčina problému spočíva skôr v konkrétnom druhu vedy, ktorý sa objavil počas osvietenstva. Táto veda je založená na absolútnej viere v objektivitu. Podľa adeptov tohto názoru je svet takmer úplne objektívny, merateľný, predvídateľný a overiteľný. Samotná veda však ukázala, že táto myšlienka je neudržateľná. Existujú obmedzenia objektivity a v závislosti od vedeckej oblasti je veľmi pravdepodobné, že sa s týmito obmedzeniami stretnete. Fyzika a chémia sú na meranie stále relatívne vhodné. To je však oveľa menej úspešné v iných výskumných oblastiach, ako sú ekonómia, biomedicínske vedy alebo psychológia, kde je pravdepodobnejšie, že vyšetrovateľ zistí, že subjektivita výskumníka mala priamy vplyv na jeho pozorovania. A práve toto subjektívne jadro sa vedci snažili vylúčiť z vedeckej debaty. Paradoxne – ale nie prekvapivo – toto jadro prekvitá vo svojom exile, čo vedie k úplnému opaku očakávaného výsledku. Menovite radikálny nedostatok objektivity a šírenie subjektivity. Tento problém pretrval aj po replikačnej kríze a napriek úsiliu kritikov sa nevyriešil. Výsledkom je, že teraz o 15 rokov neskôr v ťažkostiach s koronovou krízou čelíme úplne rovnakým problémom.

Kladú súčasní politici koronárne opatrenia na nesprávne stanovených vedeckých princípoch?

Myslím si to. Aj tu vidíme akúsi naivnú vieru v objektivitu, ktorá sa mení na jej opak: vážny nedostatok objektivity s hromadou chýb a neopatrnosti. Okrem toho existuje zlovestné spojenie medzi vznikom tohto druhu absolutistickej vedy a procesom manipulácie a totalitárnej spoločnosti. Vo svojej knihe Počiatky totality nemecko-americká politická mysliteľka Hannah Arendtová okrem iného bravúrne popisuje, ako tento proces prebiehal v nacistickom Nemecku. Napríklad rodiace sa totalitné režimy typicky sa uchyľujú k „vede“. Ukazujú veľkú preferenciu čísiel a štatistík, ktoré sa rýchlo zvrhnú v čistú propagandu charakterizovanú radikálnym „ignorovaním faktov“. Napríklad nacizmus zakladal svoju ideológiu na nadradenosti árijskej rasy. Celá teória takzvaných vedeckých údajov podložila ich teóriu. Dnes vieme, že táto teória nemala vedeckú platnosť, ale vtedajší vedci využívali médiá na obranu pozícií režimu. Hannah Arendtová popisuje, ako títo vedci vyhlásili pochybné vedecké údaje, a zdôrazňuje to pomocou slova „šarlatáni“. Opisuje tiež to, ako vznik tohto druhu vedy a jej priemyselných aplikácií sprevádzala nevyhnutná spoločenská zmena. Triedy zmizli a normálne spoločenské väzby sa zhoršili, s veľa nedefinovateľným strachom, úzkosťou, frustráciou a nedostatkom zmyslu. Za takýchto okolností sa v masách rozvíjajú veľmi špecifické psychologické vlastnosti. Všetky obavy, ktoré strašia spoločnosť sa stanú spojené s jedným „objektom“ – napríklad so Židmi – takže masy s týmto objektom vstupujú do určitého druhu energetického boja. A na tento proces spoločenského podmieňovania más sa následne vrúbľuje úplne nová politická a ústavná organizácia: totalitný štát.

Dnes človek vníma podobný jav. V spoločnosti je rozšírené psychologické utrpenie, nedostatok zmyslu a oslabené sociálne väzby. Potom príde príbeh, ktorý poukazuje na objekt strachu, ktorým je vírus, po ktorom populácia pevne spojí svoj strach a nepohodlie s týmto obávaným objektom. Všetky médiá medzitým neustále volajú po spoločnom boji proti vražednému nepriateľovi. Vedci, ktorí prinášajú tento príbeh populácii sú odmenení obrovskou sociálnou mocou. Ich psychologická sila je taká veľká, že na ich návrh sa celá spoločnosť náhle zriekne množstva spoločenských zvykov a reorganizuje sa spôsobom, ktorý na začiatku roku 2020 nikto nepovažoval za možný. 

Čo si myslíte, čo sa stane teraz?

Súčasný postup v oblasti korony dočasne prinavracia spoločnosti určitú sociálnu solidaritu a zmysel. Spoločné úsilie proti vírusu vytvára určitý druh intoxikácie, ktorý vedie k enormnému zúženiu pozornosti, takže ďalšie záležitosti, ako napríklad starostlivosť o vedľajšie škody zmiznú do úzadia. Organizácia Spojených národov a niekoľko vedcov však od začiatku varovali, že globálne vedľajšie škody môžu spôsobiť oveľa viac úmrtí ako vírus, napríklad z dôvodu hladu a oneskorenej liečby.

Pavlovovsky sociálne podmieňovaná populácia má ešte jeden kuriózny efekt: spôsobuje, že jednotlivci psychologicky odkladajú sebecké a individuálne motívy. Týmto spôsobom možno tolerovať vládu, ktorá zakazuje niektoré osobné potešenia. Ako jeden príklad uvediem len stravovacie zariadenia, kde ľudia pracovali celý život, ktoré bolo možno zavrieť bez väčších protestov. Alebo tiež populácia je zbavená vstupu na predstavenia, festivaly a iné kultúrne pôžitky. Totalitní vodcovia intuitívne chápu, že zvrátené trýznenie obyvateľstva ešte viac posilňuje sociálne podmieňovanie. To teraz nemôžem úplne vysvetliť, ale proces sociálneho podmieňovania je vnútorne sebadeštruktívny. Obyvateľstvo postihnuté týmto procesom je schopné obrovských zverstiev voči ostatným, ale aj voči sebe samému. Absolútne bez váhania ponúka svoje obetovanie. To vysvetľuje, prečo na rozdiel od jednoduchých diktatúr nemôže totalitný štát prežiť. Nakoniec sa úplne pohltí. Ale tento proces zvyčajne trvá mnoho ľudských životov.

Rozpoznávate totalitné črty v súčasnej kríze a v reakcii vlád na ňu?

Určite. Keď človek ustúpi krok od vírusového príbehu, objaví dokonalý totalitný proces. Napríklad podľa Arendtovej, predtotalitný štát pretína všetky sociálne väzby obyvateľstva. Jednoduché diktatúry to robia na politickej úrovni – zabezpečujú, že sa opozícia nemôže zjednotiť -, ale totalitné štáty to robia aj medzi obyvateľstvom v súkromnej sfére. Spomeňte si na deti, ktoré – často neúmyselne – hlásili svojich rodičov vláde v totalitných štátoch dvadsiateho storočia. Totalita je tak zameraná na úplnú kontrolu, že automaticky vytvára podozrenie medzi populáciou, čo spôsobuje, že ľudia sa navzájom špehujú a navzájom sa odsudzujú. Ľudia si už netrúfajú vystupovať proti väčšine a kvôli obmedzeniam sú menej schopní sa organizovať. Nie je ťažké rozpoznať v dnešnej situácii také javy, okrem mnohých ďalších znakov nastupujúcej totality.

Čo je to, čo nakoniec chce tento totalitný štát dosiahnuť?

Spočiatku nič nechce. Jeho vznik je automatický proces spojený na jednej strane s veľkou obavou zo strany populácie a na druhej strane naivným vedeckým myslením, ktoré považuje úplné poznanie za možné. Dnes sú ľudia, ktorí sa domnievajú, že spoločnosť by už nemala vychádzať z politických rozprávaní, ale z vedeckých faktov a čísel, a tak vyrolovať červený koberec pre vládu technokracie. Ich ideálny obraz je to, čo holandský filozof Ad Verbrugge nazýva „intenzívnym ľudským hospodárstvom“. V rámci biologicko-redukcionistickej virologickej ideológie je indikované nepretržité biometrické sledovanie a ľudia sú podrobovaní nepretržitým preventívnym lekárskym zásahom, ako sú napríklad očkovacie kampane. To všetko údajne vzáujme optimalizácie verejného zdravia. A musí byť zavedená celá škála opatrení lekárskej hygieny; vyhýbanie sa dotykom, nosenie masiek, nepretržitá dezinfekcia rúk, očkovanie atď. Pre zástancov tejto ideológie nikdy nemožno urobiť dosť pre dosiahnutie ideálu čo najväčšieho „zdravia“. V novinách sa objavil článok, v ktorom sa dalo prečítať, že obyvateľov je potrebné ešte viac vystrašiť. Až potom by sa držali opatrení odporúčaných virológmi. Podľa ich názoru bude podnecovanie strachu pôsobiť na vytváranie dobra. Pri príprave všetkých týchto drakonických opatrení však tvorcovia politiky zabúdajú, že ľudia nemôžu byť zdraví, či už fyzicky alebo psychicky, bez dostatočnej slobody, súkromia a práva na sebaurčenie, hodnôt, ktoré tento technokratický totalitný pohľad úplne ignoruje. Aj keď vláda usiluje o obrovské zlepšenie zdravia svojej spoločnosti, svojimi činmi poškodzuje zdravie spoločnosti. Mimochodom, toto je podľa Hannah Arendtovej základná charakteristika totalitného myslenia: končí sa presným opakom toho, čo pôvodne sledoval.

Vírus dnes vytvára nevyhnutný strach, na ktorom spočíva totalita. Pomôže nájdenie vakcíny a následná očkovacia kampaň túto obavu a ukončí toto totalitné vzplanutie?

Súčasnú slepú uličku nevyrieši vakcína. Popravde povedané táto kríza nie je zdravotnou krízou, ale je to hlboká sociálna a dokonca kultúrna kríza. Vláda už mimochodom oznámila, že opatrenia nezmiznú len po očkovaní. Nedávny článok dokonca uviedol, že je zarážajúce, že krajiny, ktoré sú už v očkovacej kampani veľmi pokročilé – ako Izrael a Veľká Británia – napodiv ešte stále opatrenia sprísňujú. Skôr predpokladám tento scenár: napriek všetkým sľubným štúdiám vakcína neprinesie riešenie. A slepota, ktorú so sebou prináša sociálne podmieňovanie a totalita, bude obviňovať tých, ktorí nejdú spolu s príbehom a / alebo odmietnu očkovanie. Budú slúžiť ako obetní baránkovia. Bude pokus pokúsiť sa ich umlčať. A ak sa to podarí, príde obávaný bod zlomu v procese totalitarizácie: až po úplnom odstránení opozície prejaví totalitný štát svoju najagresívnejšiu podobu. Potom sa stane – pomocou slov Hannah Arendtovej – príšerou, ktorá žerie svoje vlastné deti. Inými slovami, to najhoršie snáď ešte len príde.

Na čo myslíš v týchto dňoch?

Totalitné systémy majú všeobecne rovnaké tendencie k metodickej izolácii a to s cieľom zaručiť zdravie obyvateľstva, ktorého „choré“ časti budú ďalej izolované a zatvorené v táboroch. Táto myšlienka bola v skutočnosti navrhnutá už niekoľkokrát počas koronovej krízy, ale bola odmietnutá ako „nerealizovateľná“ kvôli sociálnemu odporu. Bude však tento odpor pretrvávať, ak sa strach bude stále zväčšovať? Môžete ma podozrievať, že som príliš paranoidný, ale kto by si začiatkom roku 2020 myslel, že naša spoločnosť bude dnes vyzerať takto? Proces totality je založený na hypnotickom účinku príbehu a môže byť prelomený iba iným príbehom. Preto dúfam, že viac ľudí bude spochybňovať predpokladané nebezpečenstvo vírusu a nevyhnutnosť súčasných koronových opatrení a odvážia sa o tom verejne hovoriť.

Súvisiace články:

Sott archive: The emerging totalitarian dystopia: Interview with Professor Mattias Desmet

 

 

Print Friendly, PDF & Email
Sdílejte

Leave a Reply

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

blank