Feminizmus ako sociálna patológia

Ljubiša Malenica
The Saker
Preklad: NaSeveru.org
Dátum: 13. březen 2021

 

Ako sa presúvame do tretieho desaťročia dvadsiateho prvého storočia, nepochybne môžeme tvrdiť s prihliadnutím na všetky dôležité prvky spoločenského života, že ženy dosiahli rovnaké postavenie ako muži. Navyše v niektorých prípadoch možno ženy oprávnene považovať za privilegovanejšie.

Podľa výskumu Sonie Starr si muži zvyčajne odpykávajú o 63% prísnejšie tresty ako ženy, ktoré sa dopustili rovnakého trestného činu. [1] [2] Analýza z USA zistila, že riziko úmrtia na pracovisku je desaťkrát vyššie u mužov ako u žien. [3] Podľa správy Andrewa Knestauta z roku 1994, v tom čase zamestnanca Úradu pre bezpečnosť, zdravie a pracovné podmienky, „je menej pravdepodobné, že budú ženy zabité pri práci, pretože majú oveľa menej pracovných miest v najnebezpečnejších povolaniach.” [4]

Štatistiky použité autorkou sa týkajú Spojených štátov, ale keďže feminizmus ako patologický proces je najpozorovateľnejší v USA a ďalších západných krajinách, predložené čísla sú užitočné ako indikátor vplyvu, ktorý majú feministické predstavy na formovanie reakcií v spoločnosti a jej inštitúcií.

Ženy sú oveľa privilegovanejšie ako muži, pokiaľ ide o získavanie starostlivosti o deti počas súdnych sporov pri rozvodoch. Podľa štatistík amerických zdrojov v USA až v deväťdesiatich percentách prípadov je to žena, ktorej je pridelené právo na starostlivosť o deti. Pokiaľ ide o dôsledky rozvodu, ženy sú podobne oveľa privilegovanejšie ako muži.

Vyššie uvedené prípady sú iba príkladmi, kedy je privilegované postavenie ženy viac ako zrejmé. Niektorí by mohli poukázať na to, že pre tento stav vecí je logický a ospravedlniteľný dôvod, nárok s určitou opodstatnenosťou. Ak sa však budeme riadiť takouto logikou, ľahko dospejeme k záveru, že existuje aj logické a ospravedlniteľné vysvetlenie „výsady“ mužov v určitých sociálnych sférach, čo je podľa obhajcov feminizmu podstatný problém.

Ak nachvíľu odložíme prípady ženských výsad a zopakujeme skutočnosť, že v očiach právneho systému majú ženy vo významnej časti sveta rovnaké práva ako muži, je logické sa teda opýtať, aký je ďalší účel feminizmu. Všetky jeho veľké ciele boli splnené. Ženy majú právo pracovať, zúčastňovať sa na spoločenskom a politickom živote, majú právo voliť a byť volené, môžu začať a rozvíjať svoje vlastné podnikateľské nápady. Okrem toho môžu ženy bez obáv z právnych sankcií zabiť svoje nenarodené deti v prípadoch, keď sa tehotenstvo z toho či onoho dôvodu považuje za prekážku žene.

S určitou dávkou irónie si všimneme, že ženy získali právo nezávisle rozhodovať o živote a smrti budúcich generácií bez akejkoľvek účasti otca a napriek tomu zástupcovia feministických organizácií stále konajú, akoby ženám boli odoprené základné práva, ktoré im boli dané už dávno.

Pre účely tohto textu a v súlade s názvom článku je potrebné najskôr definovať pojem feminizmus, ako aj pojem sociálna patológia.

Feminizmus nemal vždy charakteristiky, ktoré sa v ňom dnes nachádzajú. Existuje ponímanie o štyroch rôznych vlnách feminizmu, ktoré prebehli v čase od polovice devätnásteho storočia do druhého desaťročia 21. storočia. Prvá vlna feminizmu, obmedzená na 19. a začiatok 20. storočia, zahŕňala hnutia bojujúce za volebné právo žien. Druhá vlna, zreteľná požiadavkami na právnu a sociálnu rovnosť a sexuálnu revolúciu, ovplyvnila významnú časť 60. rokov. 90. roky charakterizoval okrem iného feminizmus tretej vlny, zatiaľ čo štvrtá vlna sa od roku 2012 vyznačuje rozsiahlym využívaním sociálnych sietí a údajným bojom proti „násiliu voči ženám, kultúre znásilňovania a sexuálnemu napadnutiu“. [5]

Pre potrebu ideologickej spotreby je feminizmus definovaný ako hnutie za pohlavnú rovnosť, teda ako teória politickej, ekonomickej a sociálnej pohlavnej rovnosti. [6] Neoddeliteľnou súčasťou feministického popisu je myšlienka, že počas celej histórie boli ženy utláčané mužmi v spoločnosti označenej ako patriarchálna, ktorá sa sama o sebe považuje za zlú formu spoločenskej organizácie bez toho, aby došlo aj k oceneniu jej vlastností.

Definícia feminizmu zdôrazňuje politický, ekonomický a sociálny rozmer boja žien za rovnosť. V roku 2021 nie je žiadna z troch spomínaných oblastí mimo dosahu žien. V každej z nich existujú ženy, ktoré sa tam ocitli buď vďaka svojej vlastnej práci a talentu, alebo prostredníctvom korupcie a rodinkárstva.

Ženy, keďže kategória občanov ich zahŕňa tiež, majú pred zákonom rovnaké práva ako muži. V niektorých štátoch, vzhľadom na svoju špecifickú biológiu, využívajú výhody, ktoré sú pre mužov neprístupné, ako už bolo spomenuté vyššie. Vo svetle týchto skutočností, ktoré sú nespochybniteľné by sa mohlo zdať, že účelom feminizmu je dnes udržiavanie naratívu obete a prostredníctvom neho boj o moc. 

Charakteristikou moderného feminizmu sú odchýlka od objektívneho vnímania reality, agresívne útoky na súčasné štruktúry spoločnosti, démonizácia mužov ako skupiny a ich deštruktívny vplyv na schopnosť určitej spoločnosti obnoviť sa a to v čisto biologickom, ako aj v kultúrnom a národnom zmysle.

Pokiaľ ide o sociálnu patológiu, možno ju obvykle chápať dvoma spôsobmi, buď ako vedeckú disciplínu s rovnakým názvom, alebo ako negatívny sociálny jav.

Jeden z najznámejších digitálnych slovníkov v angličtine, Merriam-Webster, definuje sociálnu patológiu ako „štúdiu sociálnych problémov (napríklad ako je kriminalita alebo alkoholizmus), ktorá ich považuje za choroby spoločenského organizmu“ [7]. Wikipédia, najväčšia encyklopédia online, vidí tento jav podobným spôsobom. Článok venovaný sociálnej patológii ju definuje „v najširšom zmysle ako vedu o súbore faktov týkajúcich sa porúch, ktoré sú spoločensky podmienené, škodlivé, neprijateľné a nežiaduce“ [8].

Definície týkajúce sa samotnej podstaty tohto fenoménu charakterizujú sociálnu patológiu ako „sociálne faktory, ako je chudoba, staroba alebo kriminalita, ktoré majú tendenciu zvyšovať sociálnu dezorganizáciu a brzdiť osobné prispôsobenie“. [9] [10]

Fenomén osobného prispôsobenia jednotlivca sa v rámci sociologických vied vysvetľuje ako proces „adaptácie jednotlivca na podmienky v jeho rodine a komunite, najmä v sociálnych interakciách s osobami, s ktorými je nevyhnutný pravidelný osobný kontakt“. [11] [12]

Profesor Branko Milosavljevic v knihe nazvanej „Sociálna patológia ako tragická forma ľudskej existencie“ [13] definuje sociálno-patologické anomálie ako javy “, ktoré sa prejavujú ako forma agresie kriminálneho alebo samovražedného typu, drogová závislosť a sociálne zvrátenosti, negatívne ovplyvňujú život, podmienky a vývojové možnosti jednotlivcov, malých i veľkých sociálnych skupín “. [14]

Ako vidíme, pre všetky vyššie uvedené definície sú spoločné určité charakteristiky. Bez ohľadu na to, či diskutujeme o vysvetlení osobitnej vedy alebo o samotnom fenoméne, každé z ponúkaných vysvetlení uznáva existenciu určitého procesu v komunite a zdôrazňuje jeho negatívny vplyv na stupeň spoločenskej súdržnosti a vývoj jednotlivcov v spoločnosti.

Ak prijmeme túto syntézu a definície, ktoré ju vytvorili, možno feminizmus, ako ho dnes poznáme zaradiť do kategórie sociálnych patológií.

Feminizmus okrem skutočnosti, že jeho význam je v roku 2021 otázny, je stimulovaný mechanizmami, ktoré degeneratívne ovplyvňujú vnútornú stabilitu určitej spoločnosti. Tieto mechanizmy zahŕňajú konkrétnu formu historickej revízie, deformáciu právnych princípov a sociálnych noriem, opierajú sa o falošné premisy a jednostranné pozorovanie patologických javov, ako je napríklad domáce násilie.

Jedným zo základných tvrdení feminizmu, na ktorých je založené odôvodnenie celého hnutia, je historický útlak žien mužmi. Zástankyne feminizmu rozpoznávajú tento útlak vo väčšine sfér spoločenskej činnosti. Od politiky cez legislatívu, bojové umenia, vojenské spôsobilosti, umenie, vedu až po ekonómiu a náboženstvo – ľudská história pre feministky je príbehom aktívneho úsilia mužov podmaniť si ženy, ktorí bránia ich úplnému rozvoju.

Podľa Susan Jamesovej, jednej z prominentných feministiek z minulého storočia je feministické hnutie „založené na viere, že ženy sú v porovnaní s mužmi utláčané alebo znevýhodňované a že ich útlak je nejakým spôsobom nelegitímny alebo neoprávnený.“ [15]

Všimnite si použitie prítomného času, ktorý naznačuje, že ženy sú v súčasnosti utláčané a znevýhodňované. Z historického hľadiska existovali prípady podrobenia žien alebo mužských privilégií a nikto proti tomu nemôže namietať, ale môžeme si tu však všimnúť spomínaný druh historického revizionizmu, ktorý vyplýva zo spätného uplatnenia moderných spoločenských predstáv o úlohe a postavení žien po celé trvanie ľudskej civilizácie. Celý priebeh dejín ľudstva je sledovaný a interpretovaný prostredníctvom mužsko-ženskej dichotómie, kde sa negatívne konotácie páchateľa bezvýhradne pripisujú mužskému pohlaviu, zatiaľ čo žena sa stáva obeťou bez možnosti zmeniť svoje postavenie.

Pri sledovaní feministického chápania histórie existuje dojem, že uvažujeme o akejsi konšpiračnej teórii, v rámci ktorej sa predpokladá, že mužská populácia akejkoľvek spoločnosti aktívne pracovala na tom, aby zabránila ženám v plnom využití ich potenciálu. Aby sa tomuto príbehu prisúdila ďalšia váha, navrhuje sa, že ženy bez ohľadu na príslušné časové obdobie by dokázali oveľa viac, ako dosiahli, keby len nedošlo k „patriarchálnemu útlaku“ zo strany mužov.

Tento prístup k histórii zanedbáva veľké množstvo faktorov ovplyvňujúcich formovanie ľudských spoločností a vytvára mimoriadne skreslený obraz histórie a rodových vzťahov v rôznych obdobiach. Pre účely tohto textu sa pozrieme na dva faktory, ktoré vo vzájomnom vzťahu poskytujú lepší vhľad o dôvodoch povahy histórie, ako ju poznáme. Prvý z týchto faktorov sa nazýva sexuálny dimorfizmus, zatiaľ čo druhý faktor zahŕňa súbor prírodných javov v globálnom zmysle, ktoré ovplyvňovali vývoj ľudských spoločenstiev a sociálnych okolností, pričom zostávajú mimo ľudského vplyvu.

Sexuálny dimorfizmus, ktorý je jednoducho definovaný ako predstavujúci rozdiely medzi mužmi a ženami rovnakého druhu, farby, veľkosti, tvaru a stavby tela, ktoré sú spôsobené zdedením jedného z dvoch sexuálnych vzorov prítomných v genetickom kóde. [16] V rámci ľudského druhu sa tento typ dimorfizmu najľahšie pozoruje pri porovnaní fyzických vlastností mužského a ženského tela.

Vedecký dokument zverejnený začiatkom roku 2020, ktorý sa zaoberá sexuálnym dimorfizmom v štruktúre ľudských paží, poukazuje na to, že „podobne ako u iných ľudoopov, muži bojujú často boje, ktoré môžu viesť k veľmi škodlivým alebo smrteľným dôsledkom. To viedlo k podobnému sexuálnemu dimorfizmu ako u iných ľudoopov: muži majú o 41% väčšiu telesnú hmotu bez tukov, o 75% viac svalovej hmoty v pažiach a v dôsledku toho o 90% väčšiu silu hornej časti tela ako ženy (v porovnaní s o 50% viac svalovej hmoty a o 65% viac svalovej sily v nohách) “. [17]

Sexuálny dimorfizmus ako biologická realita sa často spája s pojmom biologický determinizmus ako s jeho logickým pokračovaním. Proponenti biologického determinizmu sa domnievajú, že ľudské správanie je vrodené a určované génmi, veľkosťou mozgu a inými biologickými vlastnosťami. [18] Táto teória bola predmetom kritiky za určité závery v prospech rasizmu. Neskôr jej oponovala téza, že kultúra a ďalšie spoločenské javy sú skutočnými zdrojmi ľudského správania.

Dnes je viac ako zrejmé, že biologický determinizmus má vplyv na správanie žien a mužov a že ho nemožno bez základu odmietnuť ako teóriu. [19] Prieskum uskutočnený vo Švédsku, hlavnej bašte progresivizmu a liberalizmu, z roku 2017 zistil, že mladí Švédi oboch pohlaví si pri zápise na strednú školu vyberajú povolania, ktoré sú v súlade s tradičným chápaním ich rodovej roly. [20] [21] Bez ohľadu na ideologické potreby feminizmu zostáva biologický determinizmus jedným z dôležitých faktorov pri výbere povolania a správania v spoločnosti.

Keď prijmeme faktickú situáciu opísanú prostredníctvom sexuálneho dimorfizmu a biologického determinizmu, môžeme sledovať priebeh dejín s vyššou úrovňou porozumenia a chápať úlohy, ktoré obe pohlavia hrali v danom období. Keď vezmeme do úvahy doteraz známu históriu ľudských civilizácií, jedným z prvých záverov je to, že vzájomné vzťahy medzi rôznymi spoločnosťami boli často poznačené brutalitou.

Od samého začiatku boli dejiny ľudstva poznačené bitkami, vojnami, zotročovaním a zabíjaním a treba poznamenať, že genocída nebola v žiadnom historickom období cudzím javom. Stačí pozorovať konflikty, ktoré budovali veľké impériá minulosti, od Ríma po Britániu, aby sme našli historické okamihy, ktoré sa vyznačujú vysokou krutosťou a nedostatkom ľudskosti, ako ho chápeme dnes. Zničenie Kartága, pád Konštantínopolu, dobytie Bagdadu Mongolmi, nemecká ofenzíva na východe, sú len niektorými príkladmi ľudskej brutality voči ľuďom odlišným od seba.

Dokonca predtým, ako náš druh začal rozvíjať svoje rozmanité civilizácie, bola prítomná potreba fyzickej sily, ktorá uprednostňovala viac mužov ako ženy, v podobe boja s inými primitívnymi kmeňmi a lov v divočine o prežitie komunity. Ženy, ako fyzicky slabšie osoby a tá časť druhu, ktorá prechádza tehotenstvom, boli oveľa menej prispôsobené na lovecké výpravy alebo brutalitu boja na blízko, ktorá charakterizovala vojnu po väčšinu dejín ľudstva.

Drsná realita ľudskej existencie a nevyhnutnosť boja o prežitie, najskôr kmeňa a potom mestského štátu, ríše alebo národa si vyžadovali spoliehanie sa predovšetkým na samotnú silu. Dokonca aj v prípadoch, kde došlo k rozvoju vysokých civilizácií, bola nevyhnutnosť boja o zachovanie dosiahnutých výsledkov jasná a stála záležitosť. Nezaškodí pripomenúť, že barbarov nezastavil vysoký stupeň rímskej kultúry a umenia, ale prostá sila rímskych légií.

Ako výnimka z tohto historického kurzu, aj keď sa brutalita predchádzajúcich storočí opäť objavila, vyniká devätnáste a dvadsiate storočie. Počas týchto dvesto rokov ovplyvnili rôzne procesy formovanie globalizovanej ľudskej komunity a jedným z najvplyvnejších z nich bolo určite postupné formulovanie právnych noriem vedúcich k interakcii celého ľudstva na individuálnej, národnej i nadnárodnej úrovni. Na rozdiel od desiateho storočia je dnes pre obyvateľov Škandinávie nepredstaviteľné drancovať pobrežie Britských ostrovov pomocou svojej námornej sily.

Ideológovia feminizmu využívajú každú príležitosť na to aby poukázali, že ženy bojovali za svoje práva, ale to, čo náhodne alebo úmyselne prehliadajú je skutočnosť, že okolnosti nesúvisiace s úsilím prvých feministiek podporovali vývoj právnych noriem, ktoré sa vzťahovali nie len na ženy ale aj deti a venovali sa aj mnohým ďalším spoločenským otázkam.

Feministický pohľad na históriu ako podriadenosť žien mužom je veľmi povrchný a pre účely svojej ideologickej konštrukcie zanedbáva širokú škálu ďalších vzťahov v rámci rôznych historických spoločenstiev spolu s dlhým zoznamom žien, ktoré sa vyznamenali v rôznych rolách spoločenského významu. Existuje viacero indícií, že v priebehu histórie sa vzťah medzi mužmi a ženami opieral skôr o komplementárnosť ich rolí, než o údajný útlak. Ak je skutočne nevyhnutné pozerať sa na históriu ako na vzťah medzi utláčaným a utláčateľom, oveľa bližšie k realite je existencia privilegovaného postavenia založeného na triede a nie na pohlaví. Bez ohľadu na pohlavie byť členom elity znamenal a stále znamená byť privilegovaný v porovnaní so zvyšnou spoločnosťou.

Údajná nespravodlivosť sa v modernom kontexte používa ako vhodná zámienka na porušenie základných právnych mechanizmov, zákonov a nepísaných spoločenských noriem.

Jedným z najzrejmejších príkladov zneužívania právnych pravidiel na privilegovanie žien v porovnaní s mužmi je kampaň #MeToo. Konkrétne počas roku 2017 bol Harvey Weinstein, bývalý americký filmový producent, obvinený zo série sexuálnych útokov, ktoré viedli k jeho uväzneniu a trestu vo výške 23 rokov väzenia. [22] Paralelne s drámou okolo tohto prípadu sa na americkej sociálnej sieti Twitter stal mimoriadne populárny hashtag #MeToo a čoraz viac žien začalo čoskoro opisovať svoje vlastné skúsenosti so sexuálnym útokom. Krátko nato sa po celom svete začali objavovať obvinenia proti mužom na vysokých pozíciách, čo viedlo k tomu, že značný počet z nich stratil prácu a reputáciu, ktorú mali predtým. Tento jav sa stal známym ako „Harvey Weinsteinov efekt“.

Niet pochýb o tom, že sa všetci môžeme zhodnúť na zásadnej nesprávnosti znásilnenia a iných formách sexuálneho napadnutia. Znásilnenie ako útok na osobnosť ženy bolo negatívne chápané už v staroveku a stredoveku. Úsilie ľudských spoločenstiev chrániť svoje členky pred fyzickým a sexuálnym násilím nie je sporné, ale s príchodom hnutia #MeToo sa stalo čiastočne otáznym, čo predstavuje sexuálne napadnutie a dokonca aj to, čo je definované ako znásilnenie.

Po tom, čo hnutie #MeToo dosiahlo svoj vrchol v roku 2018, uskutočnila skupina vedcov z Houstonskej univerzity výskum o jeho možných negatívnych dôsledkov. Podľa Harvard Business Review vedci najskôr „hľadali, či majú muži a ženy rozdielne názory na to, čo predstavuje sexuálne obťažovanie“. [24]

To naznačuje existenciu určitého nedefinovaného priestoru pokiaľ ide o sexuálne obťažovanie, to znamená, čo to sexuálne obťažovanie vlastne je a čo ho charakterizuje ako sociálny jav. Feministky na vlne hnutia #MeToo, radikalizovali daný priestor, čo následne viedlo k porušeniu právnych noriem. To malo zároveň za následok privilegovanie žien a tým ich ďalšiu infantilizáciu.

Počas vlády Baracka Obamu vysoké školy v celých Spojených štátoch pod vplyvom feministických teórií vykonali zmeny v interných právnych predpisoch týkajúcich sa prípadov sexuálneho zneužívania, vďaka čomu boli oveľa viac skreslené na stranu tých, ktorí sa prezentujú ako obete sexuálneho obťažovania.

Netrvalo dlho a výsledky tohto rozhodnutia sa dostali do centra pozornosti. V septembri 2013 mali dvaja študenti z Occidental College v Los Angeles po noci, ktorú charakterizoval nadmerný príjem alkoholu, pohlavný styk. O sedem dní neskôr bol mladík (John Doe) obvinený zo znásilnenia dievčaťom, s ktorým strávil noc. [25] Napriek skutočnosti, že svedkovia potvrdili značnú mieru intimity a interakcie medzi príslušnými osobami, John Doe bol po troch mesiacoch informovaný, že bol vylúčený z vysokej školy kvôli znásilneniu.

Dievča, ktorého totožnosť bola z bezpečnostných dôvodov utajená, počas vyšetrovania poukázala na to, že si intímny kontakt vôbec nepamätá. Napriek jej tvrdeniam však vyšetrovatelia objavili na jej telefóne správy, ktoré jasne naznačovali, že si bola vedomá situácie. [26] Napriek tomu, že John aj Jane Doe boli pod výrazným vplyvom alkoholu a obaja, pokiaľ to bolo v ich podmienkach možné, dobrovoľne vstúpili do intímneho aktu, následky niesol iba študent. Ako sám dekan školy Occidental pripustil „počas heterosexuálneho vzťahu je to muž, kto musí získať súhlas, ktorý je vinný v prípade, že sú obaja pod vplyvom alkoholu“. [27] [28]

Zdá sa, že toto vyhlásenie pochádzajúce od najvyššieho predstaviteľa fakulty je odlúčené od zdravého rozumu, pretože považuje ženy a zaobchádza s nimi ako úplne zbavených zodpovednosti za svoje vlastné správanie, ale podobné prípady nie sú zriedkavé na amerických univerzitách. V priebehu roku 2014 americké médiá pozorne sledovali obvinenie, ktoré podala študentka na Univerzite vo Virdžínii z viacnásobného znásilnenia. [29] Pred týmito udalosťami na Virdžinskej univerzite v rokoch 2006 a 2007 sa médiá venovali prípadu troch študentov z Duke univerzity, ktorí boli tiež obvinení zo znásilnenia. [30] V obidvoch prípadoch sa obžalovaní ukázali byť nevinní.

Jedným z dôvodov pre tento druh správania medzi mladými ženami je pocit hanby, ktorý je podľa spoločnej štúdie [31] vedcov zo Škandinávie a USA oveľa častejší u žien ako u mužov, pokiaľ ide o zapojenie sa do príležitostného a krátkodobého pohlavného styku. Trápenie sa, znechutenie, tlak, sexuálne uspokojenie, sexuálna kompetencia partnera a iniciatíva sú súborom šiestich faktorov, ktoré boli počas výskumu sledované. Výsledky ukázali, že väčšina faktorov mala väčší vplyv na pocit hanby u žien ako u mužov. Výsledky štúdie z roku 2012 [32] uskutočnenej na Kalifornskej univerzite preukázali, že ženy po jednorazovom intímnom akte pociťujú väčšiu mieru hanby alebo výčitiek svedomia, vzhľadom na ich špecifickú podstatu vychádzajúcu z evolúcie. Konkrétne predpoklady, ktoré viedli výskum a boli ním potvrdené, poukázali na to, že „ženy sa podľa hypotézy 1. vyvinuli tak, že ľutujú nesprávne sexuálne akty, čo im pomáha sa vyhnúť reprodukčným nákladom. Muži sa podľa hypotézy 2. vyvinuli, aby ľutovali pomýlené sexuálne nečinnosti, ktoré im pomáhajú vyhnúť sa premeškaniu reprodukčných príležitostí. “[33]

Ak sa budeme riadiť logikou spomínaného výskumu, ktorý je v súlade s princípmi biologického determinizmu a dimorfizmu, nie je ťažké si všimnúť, že sexuálna promiskuita predstavuje z viacerých dôvodov správanie, ktoré negatívne ovplyvňuje ženy. Fakty naznačujúce, že pohlavia sú rôzne, že muži chcú časté pohlavné styky a že vzhľadom na možnosť tehotenstva môže krátkodobý intímny vzťah ovplyvniť ženy v oveľa väčšej miere ako mužov, nie sú ničím novým. Aj bez modernej vedy si boli rôzne kultúry okolo Zeme a v rôznych časových obdobiach vedomé týchto charakteristík a prijímali ich ako prirodzené.

Cieľom sociálnych inštitúcií, ktoré sa vyvinuli v reakcii na tieto prirodzené ľudské tendencie, nebolo ich odstránenie alebo potlačenie, ale ich integrácia do komplexnej štruktúry ľudskej komunity s cieľom znížiť negatívne a posilniť pozitívne dôsledky daného správania. Jednou z takýchto úprav je inštitúcia manželstva, ktorá uspokojuje potreby jednotlivcov aj sociálnej skupiny súčasne. Prostredníctvom manželstva a úzko príbuznej inštitúcie rodiny si komunita zabezpečuje vlastnú biologickú a kultúrnu obnovu, zatiaľ čo muži a ženy zabezpečujú svoje vlastné pokračovanie prostredníctvom potomstva, pričom ženy tiež takto získavajú bezpečné prostredie, v ktorom nemusia znášať všetky ťažkosti samostatného vychovávania detí.

Ak zoberiete do úvahy možnosť nakazenia jednou z mnohých pohlavne prenosných chorôb, možnosť tehotenstva, vývoja ďalších chorôb a vplyv na psychologické zdravie žien, zvýšený pocit hanby a ľútosť u žien po vykonaní činností, ktorých primárnym a jediným účelom je okamžité potešenie, sa javí ako prirodzený a zrozumiteľný pocit.

Názorným príkladom je anonymný list zaslaný redakčnej rade London Guardian [34] z roku 2008, ktorý obsahuje spoveď ženy, ktorej mladosť bola poznačená krátkodobými intímnymi vzťahmi s rôznymi mužmi. Dôsledkom tohto správania bol vývoj cervikálnej intraepiteliálnej neoplázie, pred rakovinového stavu. Časť listu venovaného jej životu v čase písania tohto článku zdôrazňuje, že „iba moje najbližšie priateľky (a určite nie môj partner) poznajú všetky podrobnosti mojej sexuálnej histórie“, čo naznačuje prítomnosť hanby a ľútosti za predchádzajúce správanie a jasné pochopenie, že pravda by mala v tej chvíli veľmi nežiaduce následky pre jej život, život manželky a matky. Vzhľadom na anonymitu textu môže byť existencia tejto osoby spochybnená, ale následky jej správania sú reálnou možnosťou.

Feministická ideológia, ktorá celé desaťročia podporovala takzvanú sexuálnu revolúciu, útočila na inštitút rodiny ako negatívne vytváranie „patriarchálneho“ poriadku, pričom akt sexuálnej intimity zredukoval iba na uspokojenie fyzickej potreby, možno nepochybne charakterizovať ako vinníka súčasného stavu žien. Pod zámienkou slobody sa feminizmus zasadzoval za prijatie sebadeštruktívneho správania žien. Vedené princípmi feminizmu sa moderné ženy nevyhnutne ocitajú uväznené medzi Scyllou svojej vlastnej ženskosti a Charybdis feministickej predstavy o tom, čo by žena mala byť.

Jeden z pôvodných cieľov ženského hnutia súvisel s právom žien na rovnaké šance na zamestnanie a údajným „oslobodením“ ženskej populácie od života stráveného v kuchyni. Možno najvýraznejším výsledkom vstupu žien na trh práce, ktorý je do značnej miery paradoxný, je štatisticky potvrdený jav znižovania pocitov šťastia a spokojnosti v ženskej populácii. 

Podľa štúdie, ktorú v roku 2009 uskutočnili Justin Wolfers a Betsey Stevenson, v ženskej populácii v USA malo pocit šťastia klesajúci trend po dobu 35 rokov pred samotným výskumom. Dvaja odborníci poukazujú na to, ako „merania subjektívnej pohody naznačujú, že šťastie žien pokleslo absolútne aj relatívne v porovnaní k mužom. Paradox poklesu relatívneho blahobytu žien sa nachádza naprieč rôznych súborov dát, meraniach subjektívneho blahobytu a je rozšírený naprieč demografických skupín a priemyselných krajín. Relatívny pokles ženského šťastia narušil rozdiel medzi pohlaviami, v ktorom ženy v 70. rokoch 20. storočia zvyčajne vykazovali vyššiu subjektívnu pohodu ako muži. Tieto poklesy pokračovali a objavuje sa nový rozdiel medzi pohlaviami – muži majú vyššiu subjektívnu pohodu. “[35]

V priebehu roku 2017 sa objavil nový výskum [36] s podobnou témou, ktorý uskutočnili Adam Kozaryn a Rubia Valente. Na rozdiel od predchádzajúcej štúdie Kozaryn a Valente skúmali vzťah životnej spokojnosti medzi ženami, ktoré si vybrali kariéru, a tými, ktoré sa rozhodli stať sa ženami v domácnosti. Uskutočnený výskum zistil, „že donedávna boli ženy šťastnejšie, že sú ženy v domácnosti alebo pracovať na čiastočný úväzok ako na plný úväzok, najmä ženy, ktoré sú staršie, vydaté, majú deti, v strednej alebo vyššej triede a žijú na predmestiach alebo v menších miestach. Rozsah účinku žien v domácnosti na subjektívny blahobyt (SWB) je mierny až stredný, predstavuje štvrtinu až tretinu účinku pri nezamestnanosti. Preto tvrdíme, že jedným z možných dôvodov poklesu priemerného šťastia u žien bola ich zvýšená účasť ako pracovnej sily. Výhoda z domácnosti u mladších skupín klesá a ženy nasledujúce kariéru v budúcnosti môžu byť šťastnejšie ako ženy v domácnosti. “ [37]

Človek má dojem, že z pohľadu feministickej ideológie sa žena môže realizovať, až keď sa stane podobnou mužovi. Emancipácia žien, ak sa riadime feministickou logikou, znamenala zdôraznenie negatívnych vlastností, ktoré sa vo väčšine prípadov predtým pripisovali mužom. Nestriedmosť v alkohole, sexuálna promiskuita, pôžitok z užívania omamných látok a násilné správanie sa cez prizmu feminizmu stali kľúčovými vlastnosťami pri dosahovaní údajného oslobodenia žien od represívnych tlakov a očakávaní, ktoré kladie širšie spoločenstvo. Tieto sociálne tlaky a očakávania, ako napríklad dodržiavanie cudnosti, skromnosť, vstup do manželstva a chovanie detí, boli bez výnimky definované ako negatívne. 

Neustály dôraz na dosiahnutie rovnosti medzi mužom a ženou, ktorý sa vo feminizme chápe ako zastúpenie 50 – 50 v každej sfére spoločenského konania, je negatívnym faktorom spoločenského rozvoja bez ohľadu na jeho iluzórnu správnosť. Je jasnou a nespochybniteľnou skutočnosťou, že tento pomer v každej možnej oblasti je možné dosiahnuť iba umelo a pomocou nátlaku, ktorým je vo väčšine prípadov monopolom štátu.

Právne normy štátu sa zvyčajne menia, aby sa tento proces javil ako legitímny. Jedným z ilustratívnych príkladov z autorovho prostredia bolo oznámenie ministerstva vnútra Srbskej republiky požadujúce zápis 300 kadetov na policajnú akadémiu, kde bolo 20 miest vyhradených pre ženy. [38] Bez ohľadu na výsledky skúšky, po vyplnení mužského kontingentu, musel zvyšok miesta patriť kandidátkam a v tom spočíva problém. Princíp meritokracie sa stáva prvou obeťou feministickej interpretácie princípu rovnosti.

V rámci moderných právnych noriem dosiahli ženy právo na rovnaké zastúpenie pred zákonom a na rovnaké príležitosti vo vzdelávaní a zamestnaní a v iných sférach ľudskej činnosti. Všetko, čo presahuje tieto dva princípy, spochybňuje všeobecnú stabilitu spoločnosti. Ako sme upozornili na začiatku textu, zásada rovnosti pred zákonom bola už v určitých oblastiach porušená, čo viedlo k privilegovanému postaveniu žien.

Vzhľadom na patologickú povahu dnešnej ideológie feminizmu, nie je možné diskutovať alebo dosiahnuť kompromis, prostredníctvom ktorého by sa feministické myšlienky začlenili do spoločenskej štruktúry bez toho, aby to spôsobilo trvalé škody alebo podporu drastickej negatívnej transformácie spoločnosti. Názorným príkladom v tejto súvislosti je fenomén domáceho násilia. Stačí si vypočuť zástupcu feministiek diskutujúcich o tejto téme alebo sa pozrieť na rôzne reklamné kampane vytvorené vo feministických mimovládnych organizáciách, aby ste získali jasný dojem príbehu, kde sú ženy vždy nevinnými obeťami, zatiaľ čo vinníkmi sú vždy muži.

Rovnako ako v prípade sexuálneho útoku sa stáva definícia domáceho násilia čoraz nejasnejšia, aby pokrývala čo najviac situácií, ktoré by sa potom definovali ako domáce násilie, či už ide o skutočne domáce násilie, alebo nie. Je nepredstaviteľné spochybňovať zavedený príbeh mužov ako zdroja domáceho násilia, a preto feministky nemajú záujem zapájať sa do diskusií o tejto téme, najmä ak vezmeme do úvahy, že výskum v tejto oblasti a odborná literatúra poskytujú dosť odlišný obraz.

Podľa štúdie [39] zverejnenej v roku 2010 a jej dôležitosť, ktorá je v skutočnosti, že išlo o prehľad väčšieho počtu vedeckých prác zaoberajúcich sa prípadmi domáceho násilia alebo násilím vo vzťahoch, v ktorých za fyzické útoky zodpovedali ženy, existuje oveľa viac žien, ktoré sa dopúšťajú fyzického násilia voči svojim partnerom, ako umožňuje sterilizovaný feministický príbeh.

Zhrnutie výskumu okrem iného poukazuje na to, že „ženy a muži vo všeobecnosti páchajú rovnakú úroveň fyzickej a psychickej agresie, ale dôkazy naznačujú, že muži sa dopúšťajú sexuálneho zneužívania, nátlakovej kontroly a prenasledovania častejšie ako ženy a že ženy sú tiež oveľa častejšie zranené pri incidentoch domáceho násilia; muži a ženy sú s rovnakou pravdepodobnosťou, že začnú fyzické násilie vo vzťahoch zahŕňajúcich menej závažné „situačné násilie párov …“ [40]

Vyššie uvedený výskum nemení súčasný spoločenský konsenzus, ktoré z pohlaví má väčší podiel v prípadoch domáceho násilia, ale zároveň poskytuje pohľad na oveľa zložitejšiu realitu tohto sociálneho javu. Je zrejmé, že časť zodpovednosti nesú ženy ako páchateľky domáceho násilia, bez ohľadu na to, ako politicky nesprávne to môže znieť. Dôvodov tohto správania žien je veľa, trauma zažitá v detstve alebo skúsenosti z predchádzajúcich vzťahov, sebaobrana alebo strach, faktom však zostáva, že ženy ako agresorky vo vzťahu nie sú sporadické a naznačujú existenciu hlbších sociálno-psychologických problémov, ktoré budú môcť pokračovať v metastázovaní, ak sa na fenomén domáceho násilia bude aj naďalej pozerať prostredníctvom skresleného a ideologicky zafarbeného pohľadu feminizmu. 

Novší prehľad vedeckých materiálov týkajúcich sa násilného správania žien v intímnych vzťahoch z roku 2012, založený na vedeckých prácach pokrývajúcich obdobie od súčasného desaťročia do osemdesiatych rokov minulého storočia, naznačuje, že v porovnaní s mužmi sú ženy rovnako, za určitých okolností ešte viac náchylných na fyzické násilie v intímnom vzťahu. Celkový počet respondentov zo všetkých prác zahrnutých do tejto štúdie predstavuje viac ako 370 000 ľudí. [41]

Na začiatku tohto článku sme definovali sociálnu patológiu ako sociálne faktory, ktoré majú tendenciu zvyšovať sociálnu dezorganizáciu a zabraňujú individuálnemu prispôsobeniu. Prijatie feministickej ideológie, ako je zrejmé z predchádzajúceho textu, zvyšuje predmetnú dezorganizáciu transformáciou mužov a žien na konfliktné prvky spoločnosti, na rozdiel od ich prirodzenej komplementarity. Ak pripustíme, že feminizmus odmieta biologické rozdiely medzi pohlaviami a všetko, čo z týchto rozdielov vyplýva, môžeme dospieť k záveru, že ide o ideologickú konštrukciu, ktorá odmieta akceptovať princípy samotnej reality.

Z dlhodobého hľadiska feminizmus poškodzuje samotné ženy tým, že obhajuje správanie odporujúce ženskej povahe. Feministická predstava o postupe ženy životom je úplne opačná k ženskej biologickej realite a vedie k situácii, keď je pre rodinu a deti často príliš neskoro, keď sa tieto kategórie stanú v živote ženy nevyhnutnosťou. Sexuálne oslobodenie, vlastne podnecovanie k promiskuite, znižuje hodnotu žien ako manželiek a matiek, zatiaľ čo narušenie právnych predpisov spôsobuje, že manželstvo je v očiach mužov nežiaduce, čo vedie k znižovaniu počtu rodín, nízkej pôrodnosti a pomalému, ale istému zmiznutiu istej komunity. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti nie je ťažké dospieť k záveru, že feminizmus nemá čo ponúknuť ženám ani mužom. Vzhľadom na to, že dôsledky feministickej ideológie majú patologický dopad na štruktúru spoločnosti je navyše žiaduce potlačiť šírenie feminizmu prostredníctvom individuálnych iniciatív, právnych noriem a vzdelávacieho obsahu.

 

Súvisiace články:

Print Friendly, PDF & Email
Sdílejte

Leave a Reply

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

blank