O psychológii popierateľov konšpirácií

Tim Foyle
Reporting For Beauty
Preklad: NaSeveru
Dátum: 19. březen 2021

Čím to je, že inak úplne inteligentní, premýšľaví a racionálne zmýšľajúci ľudia sa ihneď stiahnu len pri náznakoch, že sociopati robia tajné dohody aby ich zmanipulovali a oklamali? A prečo bránia tento neopodstatnený postoj s takou vehemenciou?

Do histórie sú zapísané machinácie klamárov, zlodejov, násilníkov a narcisistov a ich ničivých účinkov. Aj v modernej dobe je veľa dôkazov o korupcii a pozoruhodných podvodoch.

Vieme bez pochyby, že politici klamú a skrývajú svoje spojenia a že korporácie bežne prejavujú úplné opovrhovanie morálnymi normami – všade nás obklopuje korupcia.

Vieme, že strety záujmov medzi podnikovou a politickou sférou, lobistickým systémom, skorumpovanými regulačnými orgánmi, médiami a súdnictvom znamenajú, že sa priestupky prakticky nikdy nedostanú do rúk skutočnej spravodlivosti.

Vieme, že tlač o týchto záležitostiach občas vyvolá randál, ale nikdy sa nimi nezaoberá skutočne energicky.

Vieme, že v spravodajských službách a presadzovaní práva sú priestupky v dych berúcom rozsahu samozrejmosťou a že spravodlivosť opäť neprichádza nikdy.

Vieme, že vlády opakovane ignorujú alebo pošliapavajú práva ľudí, aktívne ich zneužívajú a týrajú. Nič z toho nie je kontroverzné.

Takže čo presne popieratelia sprisahaní odmietajú uznať s takou horlivosťou, oprávnenosťou a povýšenectvom? Prečo napriek všetkým dôkazom posmešne a opovržlivo bránia rozpadajúcu sa ilúziu, že „vznešený a dobrí“ sú tam niekde hore, majú všetko v rukách, majú na srdci iba naše najlepšie záujmy a sú úzkostliví, múdri a úprimní? Že tlač slúži skôr ľuďom a pravde ako gaunerom? Tá nespravodlivosť za nespravodlivosťou vyplýva z chýb a prehliadnutí a nikdy nie z toho desivého slova: sprisahania?

Ktorý rozumný človek by naďalej obýval taký svet fantázie?

Sporný bod je v skutočnosti iba v otázke rozsahu. Niekto kto je skutočne zvedavý o plánoch mocných sociopatov, nebude obmedzovať rozsah svojej zvedavosti napríklad na jednu spoločnosť alebo jeden národ. Prečo by mal? Takýto človek predpokladá, že rovnaké vzorce manifestujúce sa lokálne pravdepodobne nájde v celom potravinovom reťazci – moci. Popierateľ sprisahania však trvá na tom, že je to nezmyselné.

Prečo?

Je bolestne zrejmé, že pyramidické spoločenské a právne štruktúry, ktoré ľudstvo umožnilo rozvíjať sú presne ten druh hierarchií dominancie, ktoré nepochybne uprednostňujú sociopatov. Ľudská bytosť, ktorá pracuje s normálnym a zdravým spôsobom spolupráce má malú tendenciu zúčastňovať sa na bojoch potrebných pri preliezaní podnikovým alebo politickým rebríkom.

Čo si teda popieratelia konšpirácií predstavujú o tých 70 miliónov sociopatov na svete, že robia celý deň, každý deň zrodených do „hry“, v ktorej je všetko bohatstvo a moc na vrchole pyramídy, zatiaľ čo najefektívnejšie atribúty „víťazstva“ sú bezohľadnosť a nemilostnosť? Nikdy nehrali asi Monopoly?

Sociopati si svoj svetonázor nevyberajú vedome a jednoducho nie sú schopní pochopiť, prečo by sa normálni ľudia dostali do tak neuveriteľnej nevýhody tým, že by sa obmedzovali svedomitosťou a empatiou, ktoré sú tak mimo chápania sociopata, rovnako ako je svet bez nich pre ľudské bytosti.

Všetko, čo sociopat potrebuje k tomu aby zvíťazil v tejto hre je klamať na verejnosti a konšpirovať v súkromí. Čo môže byť jednoduchšie? V roku 2021 si naďalej chceme predstaviť, že svet, ktorý obývame nie je z veľkej časti vedený touto dynamikou, čo vedie k ľahkomyseľnej naivite hraničiacej so šialenstvom. Odkiaľ pochádza taký neúmyselne deštruktívny impulz?

Dieťa vkladá vrodenú dôveru do rúk tých, medzi ktorými sa ocitá – dôveru, ktorá je z väčšej časti v podstate oprávnená. Dieťa by nemohlo inak prežiť.

V príčetnej a zdravej spoločnosti by sa tento hlboký inštinkt vyvíjal zároveň s vývojom psychiky. Spolu s vývojom sebapovedomia, kognitívnych a rozumových schopností a skepsy, zostáva vrodený impulz dôvery naďalej chápaný ako centrálna potreba psychiky. Zdielané presvedčenia, ktoré vedome rozvíjajú tento detský impulz, aby sa táto viera vedome umiestnila niekam – v hodnoty a presvedčenia trvalého významu a v hodnoty pre spoločnosť, jednotlivca alebo v ideálnom prípade pre obidve.

Úcta a rešpekt k tradíciám, prírodným silám, predkom, k rozumu, pravde, kráse, slobode, vrodenej hodnote života alebo k posvätnému duchu všetkých vecí, by sa mohli považovať za platné miesta, do ktorých môžeme vedome vkladať svoju dôveru a vieru – rovnako ako tie, ktoré pochádzajú z formalizovanejších systémov viery.

Bez ohľadu na cestu, ktorá vedie k vývoju a rozvoju osobného presvedčenia je to predovšetkým vnášanie vlastného vedomia a poznania do tohto vrodeného impulzu, ktorý je tu relevantný. Verím, že ide o hlbokú zodpovednosť – za rozvoj a pestovanie zrelej viery – ktorú si mnohí pochopiteľne neuvedomujú.

Čo sa stane, keď detská potreba, ktorá v nás existuje sa nikdy nevyvinula nad pôvodnú funkciu prežitia spočívajúcu v dôvere v tých, ktorí sú v našom prostredí jednoducho najmocnejší, najzobrazovanejší a najaktívnejší? Keď sme nikdy skutočne neskúmali svoje vlastné psychiky a hlboko sa nevypytovali, čomu skutočne veríme a prečo? Keď je naša motivácia pri dôverovaní čomukoľvek alebo komukoľvek nespochybniteľná? Keď je filozofia prenechaná len filozofom?

Navrhujem odpoveď, ktorá je jednoduchá a dôkazy o tomto fenoméne a ošiali sú všade okolo nás: vrodený impulz k dôvere matky sa nikdy nevyvinie, nikdy sa nestretne a nezapojí sa do svojho vyváženia s rozumom (alebo zrelej viery) a zostáva navždy v „predvolenom“ nastavení  kojencov.

Hoci nezrelá psychika už nezávisí na rodičoch pre svoje blaho, táto silná a motivujúca podstata, ktorú som popísal zostáva nedotknutá: nespochybniteľná, neuvážená a nevyvinutá. A tak vo svete, v ktorom sú stabilita a bezpečnosť vzdialenými spomienkami, zostávajú tieto inštinkty prežitia nevycibrené, neuvážené, nerelevantné, nerozlíšené a neaktuálne, sú doslova detskými inštinktmi. Dôvera sa vkladá do najväčšej, najhlasnejšej, najprítomnejšej a nepopierateľnej sily, ktorá existuje, pretože inštinkt rozhoduje, že od nej závisí prežitie.

A v tejto veľkej „svetovej škôlke“ je všadeprítomnou silou sieť inštitúcií, ktoré neustále vytvárajú nezaslúžený obraz sily, pokoja, odbornosti, starostlivosti a stability.

Podľa môjho názoru je to takto, prečo sa popieratelia konšpirácií dokážu tak držať a agresívne brániť úplne nelogickú fantáziu, v ktorej sa akosi – nad určitou nedefinovanou úrovňou spoločenskej hierarchie – záhadne vyparí korupcia, podvody, zlovoľnosť a narcizmus. To je v rozpore zo zásadou, kde čím viac má človek moci, tým viac integrity bude nevyhnutne prejavovať? Tieto úbohé oklamané duše v podstate veria, že tam, kde osobné skúsenosti a predchádzajúce znalosti nemôžu vyplniť medzery v ich svetonázore – skrátka tam, kde sú zamrežované dvere – za ktorími mama a otec sa snažia zaistiť, ako najlepšie zabezpečiť, aby ich malá vzácna vôľa bola navždy pohodlná, šťastná a bezpečná.

Toto je jadro a utešujúca ilúzia v schátralej podstate myslenia popieračov sprisahaní, na ktorej stavajú svoju týčiacu sa pevnosť opodstatnenia, z ktorej sa môžu pompézne posmievať a vysmievať tým, ktorí vidia niečo iné.

To vysvetľuje, prečo popieratelia sprisahaní zaútočia na akýkoľvek náznak, že opatrovateľský archetyp už nie je prítomný – že za zamrežovanými dverami sú namiesto toho sociopati, ktorí nás všetkých držia v úplnom opovrhnutí alebo nás vlastne úplne ignorujú. Popieratelia sprisahaní zaútočia na každý takýto náznak rovnako brutálne, ako keby od toho záležalo ich prežitie – čo tak robia v rámci zloženia ich nevedomej a neistej psychiky.

Ich pocit pohody, bezpečia, pohodlia, dokonca aj budúcnosti je do tejto fantázie zainvestovaný úplne (a úplne nevedome). Dieťa nikdy nedozrelo, a pretože si toho nie je vedomé, inak ako hlbokým pripútaním k svojej osobnej bezpečnosti bude tvrdo útočiť na každú hrozbu pre tento nevedomý a ústredný aspekt svojho svetonázoru.

Únavným bežným refrénom popierateľa je: „predsa nemôže existovať taká veľká konšpirácia“.

Jednoduchá odpoveď takémuto samozvanému odborníkovi na konšpirácie je zrejmá: aká veľká?

Najväčšie „zdravotnícke“ korporácie na svete môžu po celé desaťročia urovnávať súdne spory, dávať si ich do nákladov pri podnikaní a to za trestné činy od potláčania nepriaznivých testovacích udalostí až po viacnásobné vraždy v dôsledku neohláseného testovania až po obrovské ekologické zločiny.

Vlády krajín uskutočňujú najodpornejšie a nemysliteľné „experimenty“ (zločiny) na svojich obyvateľoch bez následkov.

Politici nám zvyčajne klamú bez následkov.

A tak to ide dokola. V akom okamihu presne sa sprisahanie stane také veľké, kde by „im“ to už jednoducho neprešlo a prečo? Myslím si, že to je v tomto okamihu, keď kognitívne schopnosti popierateľa sprisahania zakolísajú a naštartuje sa ich inštinkt nevedomého prežitia. Je to bod, v ktorom je intelekt ohromený rozsahom udalostí a jeho inštinktom je usadiť sa späť do známej upokojujúcej viery, známej a kultivovanej od prvého okamihu, keď pery našli bradavku. Viera v to, že s tým niekto niečo urobí – že tam, kde sa pre nás svet stáva neznámym, existuje mocná a benevolentná ľudská autorita, do ktorej musíme vložiť svoju vieru bezpodmienečne, aby sme zaručili večnú emocionálnu bezpečnosť.

Tento nebezpečný klam môže byť ústredným faktorom, ktorý dáva fyzickú bezpečnosť a budúcnosť ľudstva do rúk sociopatov.

Každému, kto má vo zvyku odpisovať ľudí, ktorí sa pýtajú otázky, sú investigatívni a skeptickí vraj konšpiračný teoristi, že sú paranoidný a popierajúci vedu, predsa zostáva otázka: v čo veríte? Kam ste vložili svoju vieru a prečo? Ako to, že hoci nikto neverí vládam sa zdá, že bez akýchkoľvek problémov dôverujete rodiacim sa organizáciám globálneho riadenia? Ako je to racionálne?

Ak dôverujete takýmto organizáciám, vezmite do úvahy, že v modernom globálnom veku sú tieto organizácie, aj keď sú mimoriadne dobre prezentované, jednoducho veľkolepejším prejavom miestnych verzií, o ktorých vieme, že im nemôžeme dôverovať. Nie sú to naši rodičia a nepreukazujú vernosť ľudským hodnotám. Nie je dôvod na vieru v ktorúkoľvek z nich.

Ak ste si vedome nevyvinuli vieru alebo ste sa do istej hĺbky nepýtali, prečo veríte, môže sa vám javiť takáto pozícia mizantropická, ale v skutočnosti je to naopak. Tieto organizácie si nezískali vašu dôveru ničím iným ako peniazmi z PR a naleštenými klamstvami. Skutočná moc zostáva, ako vždy s ľuďmi.

Existuje dôvod, prečo budhisti dôrazne odporúčajú umiestniť svoju vieru skôr v dharmu alebo prirodzený zákon života než v osoby, a že podobné refrény sú bežné aj v iných systémoch viery.

Moc korumpuje. A v dnešnom svete môže byť nemiestna a nepodložená dôvera jedným z najväčších zdrojov moci, ktorý existuje.

Existujú obsiahle kriminálne sprisahania. Dôkazy sú zdrvujúce. Rozsah tých, ktoré v súčasnosti prebiehajú nie je známy, ale nie je dôvod si v novom globálnom veku myslieť, že sa zmenšuje sociopatická snaha o moc alebo vlastníctvo zdrojov potrebných na jej prechod k nej. Určite nie, zatiaľ čo disidentom sa vysmievajú a ich cenzurujú do ticha poslušnými strážcami, „užitočnými idiotmi“ a popieračmi sprisahaní, ktorí v skutočnosti priamo hrajú do rúk sociopatickej agende prostredníctvom svojho neutíchajúceho útoku na tých, ktorí by inak osvetlili tieto zločiny.

Naliehavou zodpovednosťou každej ľudskej bytosti je odhaliť sociálnopatologické programy kdekoľvek existujú – nikdy neútočiť na tých, ktorí sa ich snažia odhaliť.

Teraz viac ako kedykoľvek predtým je čas odložiť detinské veci a detinské impulzy a postaviť sa ako dospelí na ochranu budúcnosti skutočných detí, ktoré nemajú inú možnosť, ako nám dôverovať svojimi životmi.

Táto esej je zameraná na to, čo považujem za najhlbšiu psychologickú príčinu popierania sprisahania.

Určite existujú aj ďalšie príčiny, napríklad túžba byť akceptovaný; vyhýbanie sa znalostiam a interakciám s vnútorným a vonkajším tieňom; zachovanie pozitívneho a spravodlivého sebaobrazu: zovšeobecnená verzia fenoménu „lietajúcej opice“, v ktorej sa záujmová a brutálna trieda chráni koalíciou okolo násilníka; jemné nevedomé prijatie sociopatického svetonázoru (napr. „ľudstvo je vírus“); hry zamerané na závislosť / komplex nadradenosti / statusové hry; zakrpatený alebo málo ambiciózny intelekt, ktorý nachádza platnosť udržiavaním status qua; disociatívny ochranný mechanizmus predstavovania si, že zločiny a hrôzy spáchané opakovane počas nášho života sa akosi nedejú teraz, nie „tu“; a nakonie aj prachobyčajná staromódna lenivosť a zbabelosť.

Súvisiace články:

 

 

Sott archive: On the psychology of the conspiracy denier

 

Print Friendly, PDF & Email
Sdílejte

Leave a Reply

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

blank